Malé deti necháva, aby zvieratká prikrmovali.

Zároveň ale návštevníkov upozorňuje na to, že štvornohým krásavcom môžu niektoré aj dobre mienené potraviny za ohradou uškodiť.

V marci oslávil meniny aj narodeniny súčasne. No tieto oslavy boli výnimočné, pretože mu priniesli ôsmy krížik na chrbte.

Čerstvý osemdesiatnik Jozef Cibula už dávno mohol byť na zaslúženom odpočinku ako jeho rovesníci. „Niektorí sú už aj na druhom svete,“ podotkne. On si však nedá povedať. Stále pracuje, pre Mesto Nitra robí nepretržite už od roku 1957. A nie, v tej číslovke nie je preklep. Pán Cibula je dlhých 65 rokov pracovne spájaný s mestom – pracoval pre Nitru na rôznych pozíciách už od školského veku a vydržalo mu to až doteraz. Posledné desaťročia sa v mestskom parku na Sihoti stará o zvieratká.

„Ja sa nikam nechystám,“ riekol raz klasik a vytrvalý senior vraví to isté. „Stále ma to ťahá k mojim zvieratkám. Keď mám nejaké povinnosti, neostanem sa predsa doma vyvaľovať na gauči a pozerať televízor,“ hovorí rázne. A tak či je piatok, sviatok, či leje alebo sú vonku štyridsiatky, tohto pána vždy stretnete v parku. Čerstvé jedlo a čistú vodu potrebujú zvieratká každý deň.

Sudy s vodou ho na dva týždne pripútali na nemocničné lôžko

Práci obetoval Jozef Cibula naozaj všetko, aj svoje zdravie. Pri prenášaní 50-litrových sudov na vodu strhol nádobu na seba tak nešťastne, že na dva týždne skončil v nemocnici s dvoma vyskočenými platničkami a potrhanými svalmi. Operovať ho už nemohli, pretože je vo vysokom veku a má aj pridružené choroby. Ani to ho neodradilo a hneď ako mohol, bol naspäť pri zvieratách, svojej celoživotnej láske.

Vzťah k nim získal doma, v Horných Lefantovciach. Otec bol strážca lesnej zveri a syna brával so sebou prikrmovať zver. Keď nemal čas, poslal malého Jozefa do lesa samého. Dedko tiež choval na dedine všeličo, od koní či kráv cez ovce a morky až po zajace a holuby. V tom čase to bolo úplne bežné, vnuk sa pri svojom dedovi kadečomu priučil. „Choval som už skoro všetko, no moje najobľúbenejšie zvieratá sú psy a holuby. Prečo práve tieto? No to je jednoduché. Pes vás nikdy nezradí a holub sa mi ľúbi, lebo je verný svojej žene a nikdy nepôjde inde.“

Práca Jozefovi vždy kvitla. Metaforicky aj doslova

Hoci si Jozefa Cibulu my mladší spájame so zverincom v parku, svoju pracovnú dráhu nezačínal so zvieratkami, veď v päťdesiatych rokoch minulého storočia ešte v parku ani neboli.

Na úplnom začiatku pracoval ako robotník, vysádzal kvetiny, očkoval dreviny a množil kríky. Solídne základy nadobudol doma na dedine, kde mali ovocný sad, veľké skleníky a rozsiahle záhrady. Neskôr sa stal vedúcim sadovníckej tvorby. „Vždy som si vravel, že moja robota kvitne. A kvitne mi doteraz.“

Pamätá si dobu, kedy sa začal robiť Spojovací a Nový park. Na tých miestach kedysi pestovali zeleninu, pri zakladaní spomínaných parkov prevážali kapustu, cibuľu aj papriku do skladov pri kúpalisku a pri Rybárskom dome. Pri poznámke, že bol svedkom toho, ako sa park rozširoval, podotkne s úsmevom: „Nielen svedkom, ale aj pracantom. Osobne som na tom robil.“

• 

• 

• 

Majú zvieratá svoje lahôdky? Nie, nie sú ako človek

Dnes pán Jozef veľmi oceňuje rozhodnutie umiestniť v mestskom parku aj zvieratká. Je to totiž niečo, čo vôbec nie je typické pre európske parky. ‚Mestskí‘ ľudia, no najmä deti zo sídlisk, si tak naživo prezrú stvory, ktoré by inak vo svojom prostredí nevideli.

Kedy presne sa zvieratká do parku dostali, si Jozef nespomína, bolo to však niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Začínalo sa s pár kusmi danielov, jeleňov a srniek. Kozy ani ovce tu vtedy vôbec neboli. Zvieratá sa kŕmili senom a mlátom.

Dnes je v nitrianskom mestskom parku celkovo 47 kusov zvierat. Z lesných zvierat sú to daniely a muflóny, z domácich somáre, kozy a ovce.

Pán Jozef im denne chystá vodu aj stravu, v ktorej je základom seno. Po zeleninu a pečivo chodí na svojej dodávke do obchodných reťazcov, denne odvezie asi 60 kilogramov potravín pre zvieratá. „Reťazce nám dávajú úplne všetko, aj plesnivé jedlo, takže to musím triediť, asi 60 % toho, čo dostaneme, vyhadzujem,“ hovorí Jozef Cibula. Na zelenine sú tiež plastové obaly a štítky, všetku ju preto musí prezrieť, aby sa nič nevhodné nedostalo do citlivého tráviaceho traktu zvieratiek.

Jeden reťazec zmluvu na dodávanie stravy pre zvieratá zrušil. Odvolal sa na nariadenie Európskej únie, podľa ktorej všetko nepredané jedlo musí ísť do spaľovne. Jozefovi nad takýmto nariadením postál rozum.

„Zviera nie je človek,“ odpovedá Jozef na otázku, čo je pre zvieratká v parku lahôdkou a na čom si najviac pochutia. „Zožerú všetko, čo im dáme a ak nemajú iné, požerú aj to, čo predtým nechceli.“

Zvieratká chytia občas aj detské pršteky

Samostatnou kapitolou, o ktorej by opatrovník zvierat vedel hovoriť dlho, je prístup niektorých ľudí k jeho zverencom. Zažil napríklad to, ako sa niekto zbavoval plesnivého jedla tým, že ho nahádzal zvieratám za plot. Pamätá si aj na pána, ktorý hodil stravu zvieratkám v igelitkách.

Nie je to pritom žiadna sranda, takýto počin môže zviera aj zabiť. V septembri 2019 tu našli bez známok života daniela. Z úst mu trčala páska, ktorou organizátori cyklistických pretekov v parku vyznačili trasy. Daniel pritom nebol v parku ešte ani týždeň, mesto za zviera ešte nestihlo zaplatiť faktúru. Jozef hovorí, že mladý daniel si tak nezodpovedným konaním tých, čo pásku uviazali na ohradu, prišiel do Nitry po smrť.

Podobne smutný prípad zaznamenali aj v prípade samice muflóna. Tú niekto doslova prekŕmil gaštanmi. Pitva ukázala, že zviera ich malo plný žalúdok a nedokázalo ich stráviť.

Plesnivé a skysnuté potraviny zase zvieratám spôsobujú hnačky.

Napriek rizikám, Jozef Cibula necháva návštevníkov, aby zvieratká kŕmili. Spolieha sa na ich zdravý rozum a triezvy úsudok ohľadom toho, čo im dávať môžu a čo je pre ne nevhodné.

„Deti sa tešia, keď môžu kŕmiť zvieratká. Prinesú si mrkvičku, ktorú doma strúha mama, alebo zemiaky či rožky. Majú výdrž dávať to zvieratkám po jednom kúsku. Občas im aj pršteky chytia, detičky si poplačú, ale stále im to dávajú a ja im nebránim, pretože to robia s mierou a tešia sa z toho a ja sa teším s nimi. Kamerunské kozičky aj vychádzajú von, deti sa s nimi fotia, hladkajú ich, aj bozkávajú. Ak to neprekáža rodičom, prečo by mne malo?“ pousmeje sa čiperný pán.

Čo by teda ľudia robiť nemali, ak nechcú zvieratám uškodiť? Podľa Jozefa Cibulu by ich nemali kŕmiť gaštanmi, plesnivou alebo zhnitou stravou a nemali by do ohrady hádzať ani zlatovku, ktorú si laik často zamieňa so zlatým dažďom. Všetko žrádlo by mali dávať zvieratám v malom množstve. A ideálne by bolo, aby použili automat na prikrmovanie zvierat, ktorý mesto osadilo v parku.

Ľudia často diskutujú, či je vôbec vhodné mať zvieratá v mestskom parku a či tu nájdu vhodné podmienky pre život. Jozef v tom má jasno. „Keď si predstavím, ako chovajú ľudia zvieratá na dedine – majú chliev 2 x 1,5 metra, tam chovajú kozy, v zime, v lete, maximálne ich dajú na špagát, uviažu o kôl a dajú ich vypásať trávu, potom na druhý deň ich preložia na iné miesto, ani vodu tam často nemajú, tak v porovnaní s týmto je o naše zvieratá v parku ďaleko lepšie postarané. Kamerunské kozičky aj daniele často vypustím von, mimo ohrady, a vždy sa vrátia naspäť. Ak by im tu nebolo dobre, tak sa nevrátia.“

Text a foto: Tomáš Holúbek

---