28. október 1918

Deň vzniku Československej republiky, prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Mesto Nitra 2008

Touto pamätnou tabuľou na budove starej radnice si Mesto Nitra pripomína pamiatku tejto významnej dejinnej udalosti.

Myšlienka česko-slovenskej štátnosti rezonovala v slovenskej i českej verejnosti už od začiatku prvej svetovej vojny. Mocnosti Dohody sa spočiatku obávali zániku monarchie, ktorá bola po stáročia v stredoeurópskom priestore stabilizujúcim prvkom.

Vývoj dal však za pravdu českým a slovenským štátnikom – Tomášovi G. Masarykovi, Milanovi R. Štefánikovi, Edvardovi Benešovi a ďalším, ktorí v zahraničí organizovali česko-slovenský odboj a vytvorili Československú národnú radu, ktorú dohodové mocnosti nakoniec uznali za spojeneckú vládu.

Už v lete r. 1918 vznikol v Čechách Národný výbor československý ako vrcholný orgán domáceho odboja. Cieľom národnooslobodzovacieho hnutia bol vznik samostatného česko-slovenského štátu.

Predstavitelia Národného výboru v Prahe prevzali 28. októbra 1918 do svojich rúk miestodržiteľstvo a ďalšie štátne úrady. Slovenská politická reprezentácia prijala program vzniku samostatného česko-slovenského štátu tak, ako ho presadzovala česká politická emigrácia. Slovenská politická reprezentácia vytvorila Slovenskú národnú radu a 30. októbra 1918 prijala v Martine Deklaráciu slovenského národa, čím sa prihlásila k novovzniknutému štátu.

Národný výbor prijal 28. októbra 1918 zákon (č. 11/1918 Zb. z. a n.) o zriadení samostatného česko-slovenského štátu. Článok jedna ustanovil, že štátnu formu česko-slovenského štátu určí Národné zhromaždenie (parlament) po dohode s Československou národnou radou v Paríži. Činnosť Národného výboru netrvala dlho, skončila sa 13. novembra 1918 prijatím dočasnej ústavy prvej ČSR.

Keď bola vo februári roku 1920 prijatá ústava Československej republiky, bol to pre predstaviteľov slovenského národa na jednej strane síce dôvod na radosť (ústava zakotvila dôsledné rozdelenie moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a všeobecné, priame, tajné a rovné voľby do dvojkomorového parlamentu, ktoré boli vždy hlavnou témou slovenských politikov v Uhorsku), zároveň však nastalo sklamanie z postavenia Slovenska v rámci štátu. Predstavy Slovákov, formulované Clevelandskou (1915) a Pittsburskou (1918) dohodou, o autonómnom postavení Slovenska v rámci československého štátu sa nenaplnili.

Počas dvadsiatich rokov existencie prvej ČSR bolo Slovensko a Slováci súčasťou štátu, ktorý (napriek nedostatkom) patril medzi najvyspelejšie demokracie stredoeurópskeho regiónu. V tomto období došlo k dotvoreniu slovenského národného povedomia. Českí vrcholoví politici a slovenskí centralisti síce nemali pochopenie pre požiadavky slovenskej autonómie a medzi oboma časťami republiky existovali mnohé dôvody na nespokojnosť, celkovo bol však prínos prvej ČSR pre Čechov i Slovákov (predovšetkým pre rozvoj občianskej spoločnosti a národného povedomia) neoceniteľný a z jej dedičstva v mnohom čerpáme dodnes.