V prvej časti seriálu sme sa zhovárali s nevidiacimi manželmi Zbranekovcami.

 

V tejto rubrike vám postupne predstavíme niekoľko skupín obyvateľov mesta, ktorých často prehliadame. Zaslúžia si pritom nielen našu pozornosť, ale aj mimoriadnu empatiu a ohľaduplnosť. Nevidiacim, seniorom, hendikepovaným aj nepočujúcim z Nitry sme položili päť otázok.

1. Ako sa vám žije v Nitre?

2. S akými bariérami sa najčastejšie stretávate?

3. Ako vnímate ľudí v Nitre? Čo by ste im odkázali?

4. Aké návrhy by ste mali na zlepšenie prístupnosti Nitry?

5. Aké je motto, ktorým sa v živote riadite?

V prvej časti seriálu sme sa zhovárali s nevidiacimi manželmi Zbranekovcami. Pán Josef má iba zvyšky zraku, pani Iveta nevidí vôbec. „My vidíme to, čo chceme. Že srdcom, to je druhá vec,“ hovorí neustále usmiata Iveta.

1. Iveta: Určitú dobu som žila v Bratislave aj v Prahe, viem preto porovnávať. Vychádza mi z toho, že moje srdce aj duša patrí Nitre aj napriek rôznym prekážkam a problémom, ktoré sú napokon všade. Som rodu verná ‚Nitrančanka‘ a žijem tu rada. Je tu iný život, v Prahe bol taký odľudštený, neosobný, Bratislavčania sú tiež špecifickí.

Josef: Ani ja nie som z Nitry, presťahoval som sa sem a zo začiatku som si nevedel predstaviť, že si tu nájdem druhý domov. Svoje rodisko Zlín už ani nespoznávam, keď tam prídem. Nitra je môj druhý domov a úplne som si tu zvykol.

2. Iveta: Nechcem, aby som vyzerala ako sťažovateľ, ale v záujme toho, že sa s bariérami aspoň trošku pohne, to bude taký skoro nekonečný výpočet. Tých bariér je na každom kroku, pretože každý náš krok je krokom do neznáma. Dennodenne chodím s mojím štvornohým parťákom, nachodíme tak 8-10 kilometrov, evidujem teda všetky prekážky: väčšina chodníkov je vo veľmi zanedbanom stave, často tŕpnem, že prídem k úrazu, ešteže mám flexibilné členky, ktoré zatiaľ držia pokope (smiech). Bariérou sú aj vodiči, ktorí parkujú bezohľadne cez celý chodník. Špeciálna kategória prekážok sú nekoncepčne riešené cyklotrasy – aj vo výcvikovej škole pre vodiacich psov sa venujú tomu, že psík má chodiť bližšie k trávniku, v Nitre to však nemôže, lebo chodecká časť chodníka je oddelená cyklotrasou a trávnik je pre nás nedostupný. Živými prekážkami sú málo ohľaduplní cyklisti a kolobežkári. Už sa mi neraz stalo, že cyklista mi vynadal a pritom som išla správne. V tejto covidovej dobe máme problém aj v autobusoch, lebo vodiaci pes je vycvičený, že ma zavedie k prvému dvojsedadlu za vodičom, tie sú ale teraz opáskované.

Josef: Zaznamenali sme ale aj zlepšenia. Tam, kde sa rekonštruuje križovatka, urobí sa vodiaca línia a signálny pás, ktorý nás upozorní, aby sme stáli.

3. Iveta: Sú dve kategórie ľudí, a nielen v Nitre. Ja mám možno to šťastie, že nevidím, tak väčšinou vnímam len tých ľudí, ktorí sa mi prihovoria, a to sú väčšinou veľmi dobrí, empatickí ľudia. Veľa ľudí sa pri nás pristaví, či potrebujeme pomôcť, sú ochotní. Tým by som odkázala, že som vďačná za nich, že sú, a že ich je toľko. Tá druhá skupina je menej empatická, bezohľadnejšia, to je kategória vodičov. Nemať psa so šiestym zmyslom, tak toto už nehovorím. Nie raz sa mi stalo, že ma skoro zrazilo auto, ktoré malo červenú – to je myslím alarmujúce. Takýmto ľuďom by som odkázala, že aj oni môžu byť v pozícii chodca, ktorý je vždy bezbrannejší, slabší.

4. Iveta: Zachytila som správu, že do Nitry má prísť 80 nových autobusov. Ak by bolo možné vybaviť autobusy povelovým majákom, ktorý je časťou súpravy, nevidiaci má druhú časť, takže keď príde autobus, povie mu, aký je to spoj, šoféra zároveň systém upozorní, že nastupuje nevidiaci človek. Teraz to musím riešiť tak, že sa pri predných dverách vodiča opýtam, aké číslo je. Problémom sú pre nás aj poradovníkové systémy na úradoch, na pošte, u lekárov. To vám len cinkne, nabehne číslo, no zrakovo postihnutá osoba bez niekoho vidiaceho nemá vôbec šancu.

5. Iveta: Život je ako presný bumerang, to, čo mu pošleš, to ti zaručene vráti.

Josef: Je to z kraja, odkiaľ pochádzam: Kto sa bojí, se*ie v kúte. Je to na tú dnešnú dobu. Keď pandémia prejde, mladí ľudia pôjdu ďalej. My seniori ale nechceme takto prísť o posledné roky života.

 

 

Tomáš Holúbek

Foto: Roman Oravec

---