V druhej časti seriálu sme sa zhovárali s nepočujúcou Dianou Majerčákovou.

 

V tejto rubrike vám postupne predstavujeme niekoľko skupín obyvateľov mesta, ktorých často prehliadame. Zaslúžia si pritom nielen našu pozornosť, ale aj mimoriadnu empatiu a ohľaduplnosť. Nevidiacim, seniorom, hendikepovaným aj nepočujúcim z Nitry sme položili päť otázok.

1. Ako sa vám žije v Nitre?

2. S akými bariérami sa najčastejšie stretávate?

3. Ako vnímate ľudí v Nitre? Čo by ste im odkázali?

4. Aké návrhy by ste mali na zlepšenie prístupnosti Nitry?

5. Aké je motto, ktorým sa v živote riadite?

V druhej časti seriálu sme sa zhovárali s Dianou Majerčákovou. Táto mladá dáma svet okolo seba nepočuje. Vníma ho cez posunkový jazyk, o ktorom hovorí ako o svojom materinskom.

1. V Nitre a v jej okolí žije pomerne dosť nepočujúcich. Pre mňa je svet počujúcich prístupnejší, pretože s nimi dokážem komunikovať – používam posunkový jazyk. Pre nepočujúcich, ktorí vôbec nerozprávajú, je tá bariéra určite väčšia. Odmalička som chodila do školy spolu s počujúcimi. Na začiatku sa mi posmievali, že som hluchá, ale nevnímala som to tak, že by boli oni vinní, pretože tu do značnej miery chýbala osveta. Postupom času si na mňa spolužiaci zvykli. Šťastie bolo to, že som s nimi dokázala komunikovať. Niekedy som im musela pripomenúť, aby rozprávali pomalšie, aby artikulovali, aby so mnou udržiavali očný kontakt a potom to už išlo. Veľakrát sa ma aj pýtali, ako sa čo posunkuje.

2. Z hľadiska fyzickej na bariéry nenarážam. Jediná bariéra, s ktorou bojujeme, je komunikácia. Počujúci príde a rozpráva, no my nefungujeme na báze zvuku. Ten druhý človek zase nevie posunkovať, takže navzájom sa zdá nemožné komunikovať. Ale dá sa to vyriešiť napríklad vzájomným písaním. Na úradoch sa občas stretávam s bariérami – niekedy si s nimi dokážem poradiť sama a niekedy si zavolám tlmočníka, ktorých je, žiaľ, veľmi málo. Je tiež možnosť riešiť takéto situácie prostredníctvom online tlmočenia, ale nefunguje to tak, že si lusknem prstom a tlmočník príde, často sa na tlmočníka čaká, pretože má stanovené poradie, rieši iné dohodnuté stretnutia.

3. Vnímam dve skupiny. Prvou sú mladí ľudia, ktorí majú potrebné informácie o nepočujúcich a komunikácia s nimi je ľahšia. Druhou skupinou je staršia generácia – pre nich je trošku šok, keď sa stretneme, často komunikáciu s nepočujúcim človekom vzdajú. Mladší sú otvorenejší, napadne ich riešiť situáciu inak, použijú pritom pantomímu alebo gestá, začnú automaticky písať, jednoducho sa snažia nájsť cestu a prispôsobiť sa nepočujúcemu. Ľudia v staršej generácii sa zľaknú a ustúpia. Stalo sa mi, keď som čakala na autobus, že prišla ku mne pani a pýtala sa ma zrejme na to, koľko je hodín. Keď som jej naznačila, že som otázke nerozumela, lebo som nepočujúca, gestom naznačila, že tak teda nič a odišla – namiesto toho, aby sa pokúsila otázku zopakovať, opýtať sa inak, možno gestom. Starší ľudia nevedia, ako postupovať pri komunikácii s nepočujúcim. Asi to súvisí s komunizmom – to bolo obdobie, kedy sa nepočujúci nemohli veľmi ukazovať, bolo to niečo, čo nebolo spoločensky akceptované. Celá generácia je týmto ovplyvnená. Mladšia generácia má náskok, lebo disponuje prístupom k informáciám, staršia generácia ich musí dobiehať. K istému zobudeniu prišlo vďaka pandémii koronavírusu, verejné prejavy sú teraz už tlmočené do posunkového jazyka. Ja som na posunkovanie zvyknutá, pretože v našej rodine sme všetci plne nepočujúci, čiže všetci doma posunkujeme. Posunkový jazyk je môj materinský jazyk.

4. Bola by som veľmi rada, ak by počujúci vedeli aspoň zopár základných posunkov, nemusí ich byť veľa, možno by stačili základné: ďakujem, prosím, prepáč. Takisto by som si želala, aby počujúci ľudia, keď si nás všimnú, nevzdávali hneď komunikáciu s nami. Ak vidia, že nepočujúci s nimi chce komunikovať, aby porozmýšľali nad spôsobom, akoby sa to dalo urobiť a aby to len tak ľahko nevzdali. Chcela by som ich povzbudiť, aby artikulovali alebo našli spôsob prostredníctvom gestikulovania, mimiky, písania na papier. Nepočujúci nie sú menejcenní, my sme naozaj zdraví, jediná vec je, že máme iný komunikačný kanál, a tým je posunkový jazyk. Poviem príklad: Keď počujúci potrebujú vybaviť rezerváciu, tak si jednoducho rezervujú napríklad bowling, stôl v kaviarni, vyšetrenie u lekára, no pre nepočujúceho to tak ľahko nejde, lebo tam treba väčšinou zavolať. Musíme poprosiť o pomoc počujúceho a aj takýto bežný úkon je teda pre nás veľmi obmedzujúci. Veľmi dobré by bolo, ak by sa v podobných situáciách dalo komunikovať aj prostredníctvom esemesiek. Teraz počas pandémie sú pre nás obrovským problémom aj rúška: musím vysvetľovať, že som nepočujúca a žiadať, aby si pri komunikácii so mnou dali dole rúška. Covid namnožil problémy a nepočujúcim ozaj zvýraznil komunikačnú bariéru.

5. Nikdy sa nevzdávaj. My nepočujúci sa tiež nikdy nevzdávame, komunikujeme s počujúcimi a rovnako by sa ani počujúci nemali vzdávať, naopak, mali by sa snažiť o komunikáciu s nepočujúcimi.

 

 

Tomáš Holúbek

foto: Roman Oravec

---