Rozhovor s Veronikou Gabčíkovou, dramaturgičkou Nového divadla.

 

V marci divadlo zasiahla prvá vlna pandémie a museli zatvoriť. Rozprávali sme sa nielen o divadle, ale celkovom vnímaní kultúry v spoločnosti. V čase rozhovoru Slovensko prijalo nové opatrenia, ktoré sú s chodom divadla nezlučiteľné.

Aké je to viesť divadlo v čase pandémie?

Na jednej strane „zaujímavé“, na druhej strane tragické. Inak je to tak, ako vždy. Človek robí to, čo musí. Snaží sa nejakým spôsobom udržiavať aspoň činnosť, ktorá je možná, platí náklady a snaží sa získať finančné prostriedky na chod, ak sa to celé náhodou rozbehne. Servisný systém pokračuje ďalej a v našom prípade dokonca aj ten tvorivý. Akurát, že len skúšame, nehráme a je to pre nás veľmi ťažké.

V ktorej fáze sezóny vás zastihla prvá vlna a ako dlho ste nehrali?

Zastihlo nás to tak, ako ostatných. Január je pre divadlo problematický, vo februári sa to rozbieha. My sme mali novú inscenáciu Kocúr v čižmách, čiže vo februári sa dosť hralo. Od marca do polovice júna bola hra vypredaná, dobre sa predávali aj ostatné inscenácie Nového divadla. A 9. marca nás vypli. Už pred tým sme mali signály od škôl, že im odporúčajú nechodiť s kolektívom mimo školu. Spočiatku sme si naozaj mysleli, že to bude krátka doba a snažili sme sa predstavenia posunúť a mysleli sme si, že pôjdeme podľa plánu ďalej. Bohužiaľ od 9. marca do polovice júna nás nezapli.

Ako ste zareagovali na prvé uvoľnenie opatrení? Museli ste im prispôsobovať chod a repertoár divadla?  

Snažili sme sa plánovať, ako rozbehneme činnosť. Vedeli sme, že jún je pre divadlo opäť problematický. Začína byť teplo. Preto sme chceli ísť hrávať do škôl pod heslom Nové divadlo ide von. Nariadenie z ministerstva školstva však nedovoľovalo školám niečo takéto organizovať, aj napriek záujmu zo strany pedagógov, čiže opäť nič. Zahrali sme dve verejné predstavenia, za čo ďakujem našim divákom, že prišli v hojnom počte hoci dovnútra, do tepla, do Matice, ale prišli. Tým nám dali nádej a presvedčenie, že treba hrať. Predstavenia Cisárove nové šaty a Kozliatka sme mali odskúšané, že fungujú aj vonku. Kocúr v čižmách vznikal ako absolútne interiérová inscenácia. Ani nás nenapadlo, že s tým pôjdeme von. Rozhodli sme sa, že to vyskúšame. Samozrejme určité nuansy a svetlo sme museli oželieť. O to viac sme naložili Kocúrovi – Agáte Spišákovej, ktorá drží celú inscenáciu a súčasne musí komunikovať s deťmi počas chvíľ, kým sa ostatní pripravujú. Zafungovalo to. Predstavenia boli iné, komunikatívnejšie.

Divadlá majú v lete väčšinou divadelné prázdniny. Vy ste išli s divadlom von. „Nové divadlo ide von“ bola plánovaná aktivita alebo to bola skôr reakcia na predchádzajúce obdobie, kedy ste nehrali?

Nebolo to úplne plánované. Pravdou je, že už minulý rok sme urobili nejaké predstavenia aj v lete. Pozvali nás a my si vážime každé pozvanie a každého diváka, preto sme to nejako zosúladili. Tento rok sa to rozbehlo vo veľkom a veľmi sme sa z toho tešili. Domnievam sa, že pre budúce sezóny Nového divadla nebudeme končiť júnom. Po tomto roku sme si uvedomili, že aj leto má zmysel. Dáme si nejaký mesiac, kedy sa nebudeme vidieť, predsa len pracujeme s emóciami a potrebujeme si od seba oddýchnuť, aj keď sme priatelia.

Dnes, kedy sa spolu zhovárame, platí už týždeň zákaz zhromažďovať sa viac ako 6 ľudí. Čo to pre vás znamená?

Počas júna až augusta sme zahrali asi 15 predstavení. Bol to nádych. Bola to nádej. V septembri sme sa museli, ako nezávislé divadlo rozhodnúť, či budeme hrať len pre jednu triedu alebo čo urobiť, keď je limit divákov 50. Po vzájomnej porade sme sa rozhodli, že hrať budeme. Pedagógovia zareagovali, chceli chodiť. A potom prišlo, čo prišlo. Opäť a znova nás vypli. Trojnásobná robota bola vlastne úplne zbytočná, hoci do dnešných dní štatisticky nebol nájdený ani jeden divák, ktorý by sa nakazil v divadle. Myslím si, že je to trošku necitlivé a urobené bez dát. Domnievam sa, že na našej práci sa podpísala aj permanentná negatívna komunikácia o našom prostredí, o prostredí kultúry. Neprestalo to ani v lete, ani v septembri. V tejto chvíli sa môžeme dohadovať, o koľko percent divákov sme prišli a súčasne, koľko percent divákov budeme musieť opäť vrátiť ku kultúre a k umenie. Nielen do divadla.

Do akej miery môže Slovensko prísť o vzťah ku kultúre, keď je na tom tak, ako je?

Každý človek, ktorý je nekultúrny, znekultúrňuje svoje prostredie. Každý človek, ktorý neprichádza do styku s kreativitou a kultúrou sa vo svojom vývoji neposúva ďalej, stagnuje. Sociológ Michal Vašečka povedal, že sme technologicky v 21. storočí, ale mentálne v 19. storočí. Chcem veriť, že to nie je pravda a jeho slová sú iba varovaním pred možným budúcim vývojom. Chcem veriť, že to nie je pravda aj napriek tomu, že to čo povedal sa odzrkadľuje na vzťahu ľudí k nám, nielen umelcom, ale komukoľvek, kto pracuje v kreatívnom a kultúrnom priemysle. Posielajú nás dokladať tovar a pracovať s lopatou. A práve tieto reakcie a postoje sú dôkazom toho, že sme ako spoločnosť nedorástli do obdobia, kedy sme schopní oceniť význam kultúry a kreatívneho priemyslu pre rozvoj spoločnosti, pre prehlbovanie etických noriem v spoločnosti a súčasne pre rozvoj spoločnosti a technológií a ich fungovania ako celku. Práve kreativita podporuje všetky procesy, ktoré sa v spoločnosti dejú. To, čo mňa trápi najviac, poviem to otvorene… My ten tovar do obchodu dokladať pôjdeme, my to dokážeme. Dokonca naši chlapi pokojne vykopú jamu, bez problému. Problém je, že neviem, či tí ľudia, ktorí kopú a dokladajú, budú schopní vytvoriť kultúrne podujatie alebo niečo kreatívne alebo umelecké dielo. Možno budú. Nespochybňujem to. Lenže tak, ako si ja vážim každého, kto niečo vo svojej oblasti dokáže, tak si myslím, že aj smerom ku kultúre by bolo spravodlivé, keby nás ľudia vnímali rovnako ako ostatných. Umenie je práca. Kultúrny a kreatívny priemysel je práca. Kreatívny priemysel a kultúra sú dokonca regulérne priemyselné odvetvie, ktoré generuje okrem spoločensko-eticko-kreatívnej pridanej hodnoty aj nemalé finančné prostriedky.

Prognózy hovoria, že tento stav by mal potrvať až do leta budúceho roka. Čo to pre divadlo reálne znamená?

Ja tomu nechcem veriť! Bohužiaľ sa človek musí pripraviť aj na toto. My v tejto chvíli nie sme úplne nezávislí a súčasne závislí od tržieb, pretože nám z jednej tretiny naše aktivity podporuje Fond na podporu umenia, Mesto Nitra a Nitriansky samosprávny kraj. Máme rozplánované a pripravené 4 nové tituly, ktoré chceme realizovať v tejto sezóne. Máme čo robiť celú sezónu. Len som presvedčená, že divadlo bez diváka byť nemôže. My to nerobíme pre seba. Našim cieľom je komunikácia s divákom, nadviazanie aktívnej, pre obe strany prínosnej komunikácie. Naozaj si neviem predstaviť, že by sme mali byť vypnutí do konca sezóny. Podľa môjho názoru totiž škody, ktoré na základe tejto situácie vzniknú, budú pre rozvoj vzťahu umenie, kultúra a divák nenapraviteľné. Ten čas sa nevráti a my budeme len dobiehať zameškané.

 

Text: Lenka Mareková
Foto: Collavino

---