Rozhovor s veterinárom Ivanom Inštitorisom.

 

Veterinár Ivan Inštitoris pracuje so zvieratami už tridsať rokov. S manželkou prevádzkujú v Mlynárciach veterinárnu kliniku, ktorá je jednou z karanténnych staníc v Nitre. Končia teda u neho odchytené psy a mačky. Podľa jeho slov sa situácia za posledné roky výrazne zlepšila aj vďaka povinnému čipovaniu. V čase rozhovoru bolo pred Vianocami. Po sviatkoch sa pravidelne opakuje rovnaká situácia. V priebehu januára sa útulky po celom Slovensku zapĺňajú šteniatkami, ktoré boli pôvodne vianočnými darčekmi.

O tom, že zviera nie je darček sa robia pomerne masívne kampane. Napriek tomu sa to stále deje. Prečo?

Ja osobne si myslím, že sa to deje menej. Menej z toho dôvodu, že je povinné čipovanie. Aj napriek tomu, že stále natrafíme na nezodpovedných majiteľov, v porovnaní s rokmi, kedy čipovanie nefungovalo, bol katastrofálny nárast psov po Vianociach a po novom roku. Teraz je viac psov, ale veľmi veľa je začipovaných a sú to len odbehnuté psy od majiteľov, lebo sa na Silvestra zľakli. Čiže ja tú situáciu vnímam určite lepšie.

V tomto smere sa zmenila aj legislatíva. Od roku 2018 zákon považuje psa za cítiacu bytosť a nie vec, ako to bolo predtým. Vnímate zmenu v prístupe ľudí? Sú viac zodpovednejší alebo to len dalo priestor na väčšiu „kreativitu“ v obchádzaní systému? 

Sú na to dva pohľady. Tí, ktorí chodia na ošetrenie do ambulancie sa dokážu starať o zviera vzorne, prídu s každým problémom a riešia ho. Druhá stránka veci sú psy, hlavne v rómskych osadách a na dedinách, tam sa nezmenilo skoro nič. Aspoň ja v tom nebadám rozdiel. Aj keď malé pozitívum je, že chodia k nám do ambulancie aj rómski spoluobčania. Po tých dvadsiatich rokoch vysvetľovania a presviedčania, že keď psa nedajú zaočkovať, tak prídu o toho psíka, mi príde, že ma naozaj počúvajú a konečne pochopili, že treba určité veci spraviť, aby nemali starosti so zdravotnými problémami. To je možno nejakých desať percent chovateľov z rómskych osád.      

To sú asi skôr ľudia, ktorí majú o psa naozaj záujem, nie? Pretože vidíme veľa hrozných prípadov ako končia psy v osadách. Nepríde mi to, že chceli mať domáceho miláčika.

Ja si myslím, že áno. Kvôli deťom. Aspoň tu, v okolí Nitry. Problém nastáva v tom, že oni zoberú hocijaké šteňa a to narastie na nemeckého kríženého ovčiaka. A zrazu sa im pes dokáže postaviť a oni sa ho boja. Zatelefonujú na políciu, že tam majú túlavého psa. Deväťdesiat percent z nich nie je začipovaných, ani zaočkovaných.

Ja sama som si adoptovala psa, ktorého majiteľ odniesol do útulku. Vraj len dočasne a vráti sa pre neho. Nevrátil sa, aj napriek tomu, že na neho mali kontakt. Bolo to ešte pred rokom 2018. Čo teda v praxi znamená ten zákona? Čo by sa tomu majiteľovi stalo dnes, ak by sa takto zbavil psa?

Až také veľké možnosti nie sú. Pretože to, že ho odnesie, nie je týranie. To je, dajme tomu, ešte rozumný prístup, že ho donesie do útulku alebo k nám a snaží sa to riešiť. Horšie je, keď ho vyhodia. Bohužiaľ máme aj my prípady, kedy odchytíme psa, je začipovaný, tak kontaktujeme majiteľa. Povieme mu, že tu má psa, ale musí uhradiť nejaké náklady, pretože my ho musíme začipovať, zaočkovať, odčerviť alebo odblšiť, aby sme si nenakazili ostatných psov. On nás ignoruje a už sa neozve. My musíme potom tri mesiace čakať, či si to majiteľ nerozmyslí, ale sankcie nie sú žiadne.

Keď už takáto situácia nastane, človek sa ďalej nemôže starať o psa, z nepredvídateľných dôvodov, zdravotných, finančných, skrátka nedokáže to ovplyvniť, aký je „správny“ postup riešenia?

Ideálny spôsob závisí od zodpovednosti majiteľa. Zo skúseností, deväťdesiatpäť percent ľudí to vyrieši v rámci rodiny. Napríklad aj dnes tu bola jedna pani, ktorej v krátkom čase zomreli obaja rodičia a vzala si psíka k sebe z dediny do mesta. To je najideálnejší spôsob. Druhý, ktorý málokedy funguje, je inzerát. Stáva sa to najmä pri veľkých psoch, kedy ho majiteľ prestane zvládať, nemá na neho čas, pes začne byť agresívny, uteká. Vtedy prídu a chcú ho tu nechať. To ale nie je také jednoduché. Vždy sa im snažíme vysvetliť, aby to riešili najskôr inzerátom a ponúkali ho. Pes by mal byť s majiteľom čo najdlhšie, aby o ňom vedel novým majiteľom porozprávať čo najviac. Poradíme im Slobodu zvierat a útulky. Ja si nemôžem dovoliť zobrať k nám psa. Častokrát sa stane, že im poradíme útulok, oni ho vyhodia a pes sa aj tak dostane k nám.

Dôležité je takýmto situáciám predchádzať. Čo by si mal budúci majiteľ psa uvedomiť pred tým, ako si nejakého zaobstará?

Z môjho pohľadu si musí uvedomiť, že o psa sa musí starať každý deň. Každý deň mu musí dať jesť, piť, musí po ňom čistiť. Je to každodenná starostlivosť, aj keď nemusí byť osemhodinová, ale je to starosť. Musí počítať s tým, či už je pes malý alebo veľký, že keď sa nudí, tak sa hrá. To znamená, že môže spraviť nejaké škody a tie, z môjho pohľadu, treba brať ako samozrejmosť. Keď chcem psa, musím tolerovať niektoré veci. Na druhej strane mi pes prináša radosť a množstvo benefitov. Ten, kto si myslí, že pes, o ktorého sa nebude starať, bude poslúchať ako hodinky a bude na jednom mieste čakať na majiteľa, tak také niečo nefunguje. Kto nie je pripravený na tieto tri základné veci, tak nech nad tým ani nerozmýšľa.

Aký je dnes trend v chove? Aké plemená si ľudia najčastejšie zadovažujú?

Dosť často sa mi stáva, že ľudia prídu a chcú sa poradiť. Ja im vždy poviem na rovinu – toto plemeno má časté kožné problémy, kvasinkové infekcie, problémy s kĺbmi, keby si beriem psa ja, rozmýšľam nad inými plemenami. Snažím sa im poradiť. Niektorí rady nepočúvajú a vyskúšajú si to na vlastnej skúsenosti. Do paneláku odporúčam určite malé plemeno. Máme klientov aj so sibírskym husky v paneláku, ale podľa mňa to je katastrofa pre toho psa. Nemôže si tam užívať život tak ako by mal. Veľké plemená sa chovajú skôr kvôli stráženiu do domu. Tie náklady na chov sú obrovské a ľudia by chceli všetko zadarmo. Ľudia prestali odchovávať veľké plemená, lebo sa im to z finančného hľadiska neoplatí. Veľa klientov, ktorých máme a chovajú veľké plemená, tak sú to strážne plemená. Je to správna cesta, pretože ten pes, okrem toho, že je spoločník, má funkciu aj stráženia. A živý strážnik je lepší ako milión alarmov.

Vidíme to veľmi často, že si ľudia zaobstarajú psíka iba kvôli tomu, lebo boli dojatí filmom. Dobrým príkladom je Akitu Inu z filmu Hachiko alebo Dalmatínci. Podľa čoho by sme si teda mali vyberať plemeno?

Okrem toho, či sme v paneláku alebo v dome, treba brať do úvahy aj to, koľko budeme mať času na psa. Lebo jack russell je síce malé plemeno, relatívne bezúdržbové, lebo je krátkosrsté, ale nenormálne temperamentné, potrebuje aktivitu. To znamená, že ak chcem psa do paneláku a desať hodín nie som doma, tak potrebujem kľudného psíka. Áno, do domu veľkého psa. Ale zasa, Hachiko a severské plemená sú podľa mňa zlá voľba. Potrebujú extrémne veľa pohybu. Napríklad husky, to sú úplní utekáči. Treba mať dobre zabezpečený plot. V dome si treba zvážiť, či chcem strážneho psa, alebo len spoločníka. To znamená, pre radosť je vhodný napríklad labrador, zlatý retriever alebo dalmatínec. Častokrát sa mi stáva, že si ľudia kúpia stredoázijského psa, idem ho zaočkovať a oni sa boja vlastného psa. A odo mňa chcú, aby som za ním išiel do voliéry (smiech). Nie, vy ho chytíte a tak za ním pôjdem. Ľudia niekedy preceňujú svoje schopnosti. Na veľkého psa musia byť tvrdí a musia vedieť ako na neho. Lebo potom pes bude pánom situácie. Najlepšie je poradiť sa, lebo potom sa presne dostávame do tej situácie, kedy sú psy pre majiteľov nepohodlní.

Spomeniete si na prípad z vašej praxe, kedy k vám prišiel majiteľ psa, ktorý absolútne nezvládol situáciu a východu a vy ste sa len chytali za hlavu?

To neviem, či je vhodná téma (smiech). Takto… veľa ľudí po výši psíka nad hodnotu človeka. To nie je správne a zdravé. Veľa psíkov sú šéfovia domov. Veľa panelákových psov sú pánmi bytov a majiteľ ich nezvláda. Nevie ich pridržať pri ošetrení, hryzú majiteľa aj nás, pes si chce sadnúť na sedačku, tak majiteľ mu uvoľní miesto. Takže to nie je, že sa s tým stretnem raz za čas, ale dosť často sa s tým stretávam. A majitelia toto správanie pokladajú za normálne. Mali by tam byť určité hranice a majiteľ by mal byť pánom psa.

A kde je zdravá hranica?

Možno to vidím skreslene, ale ja sa celý život držím pravidla, že môj pes nesmie na mňa zavrčať, ani len brvu zdvihnúť. Ja sa o neho starám, kŕmim ho, má absolútnu slobodu u mňa a za celý život sa mi to ani nestalo. Takto by to malo fungovať. Keď mu od malička určíme hranice, tak to musí fungovať. Keď si človek dáva psa do postele, dobre, ale potom ho treba aj častejšie odčervovať.

Koho je ťažšie liečiť, zviera alebo majiteľa?

Ťažká otázka. Liečiť zvieratá je veľmi ťažké, lebo vám nepovedia, čo im je a majiteľ vám niekedy povie nie úplne objektívne informácie, ktoré by mal postrehnúť. Niekedy sa nás majiteľ snaží, nevedomky, odviesť od problému a my musíme byť vyšetrovateľ a rozmýšľať, či to, čo majiteľ hovorí, môže sedieť alebo nie. Nie je jednoduché liečiť zvieratko, ale možnosti, ktoré dnes máme, sú vynikajúce. Máme kompletné vybavenie. Dokážeme za pätnásť minút urobiť kompletné krvné vyšetrenie, máme sono, röntgen, endoskop, EKG. A keď to majiteľovi vysvetlíme, tak chce, aby sme urobili všetky vyšetrenia. Niekedy vidím zviera prichádzať do ambulancie a viem, kde je problém. Ale je päťdesiat percent prípadov, kedy neviem, čo mu je a využívam všetky dostupné možnosti. A potom je kategória ľudí, ktorí si myslia, že keď sa za tieto služby platí, tak sa dá za peniaze vyriešiť všetko. Niekedy je komunikácia s majiteľmi veľmi ťažká a tlačia na nás, aby sme ešte niečo spravili, aj keď im vysvetlíme, že už sa nedá urobiť nič. Vtedy ich posielame na špecializované pracoviská, kde im povedia to isté. Z môjho pohľadu je riešiť majiteľa ťažšie ako riešiť zviera.

Domácim miláčikom nemusí byť len pes alebo mačka. Ľudia dnes chovajú kadečo. Akého najkurióznejšieho zvieracieho pacienta ste ošetrovali?

Všetko možné. Papagáje, hady, mali sme tu na röntgene dvestokilovú levicu. Ten snímok mám stále v očiach, ako ju uspatú röntgenujeme s kolegom. Starám sa o zopár zveroparkov, kde sú tigre a jaguáre, takže s tým mám asi najväčšie skúsenosti. Tak, ako ma prekvapí tiger, tak ma prekvapí, keď chcú operovať potkana a nádor, ktorý je veľký ako ten potkan. My to spravíme, ale keď to vezmeme z finančného hľadiska, je to nepomer. Potkaník má hodnotu dve – tri eurá a operácia stojí päťdesiat eur. Pre mňa je každý prípad zaujímavý. Aj koňa mi doniesli do ambulancie na röntgen, ale vysvetlil som im, že sa sem nezmestí.

Mesto Nitra od roku 2019 neorganizuje mestský silvestrovský ohňostroj. Minulý rok sa pridali aj ďalšie slovenské mestá. Jeden z hlavných dôvodov sú práve zvieratá, ktoré tým trpia. Skúste nám vysvetliť, čo reálne prežíva zviera pri ohňostroji alebo delobuchoch.

Ako ktoré. Ale je to zasa o prístupe majiteľa. Ja som napríklad nikdy nemal panikárskeho psa, ktorý by toto riešil. Napríklad na cvičiskách pre psov sa trénujú aj takého situácie, aby to pre nich nebol stres. Sú plemená, poľovnícke, ktoré to berú absolútne normálne, lebo sú na to cvičené.

Ale ten stres je fyziologická vec, nie?

Je to fyziologická vec. Im stúpa adrenalín, lebo nevedia, čo to je. Je to len raz za čas, ale keby chodia na cvičisko, kde sa trénujú streľby a stresové situácie, tak si na to zvyknú. Keď vidím, že sa pes bojí, vezmem si ho k sebe a venujem sa mu. Alebo sú ľudia naučení prísť si po tabletky alebo gély na upokojenie a pes Silvester prespí.

Môj pes sa napríklad tak trasie a tak mu bije srdce, že sa bojím, aby nedostal infarkt, keď bude starší.

Ťažko radiť. Je rozdiel, keď je pes v byte a keď je v dome. Možno by bolo dobré skúsiť si psa aj nevšímať. Napríklad, mali sme tu čivavu, ktorá ma aj pohrýzla pri röntgenovaní. Majiteľ ho mal fixovať. Nenormálny agresor, všetko by trhal, vystresovaný z vyšetrenia. Keď ho tu nechali pred operáciou, tak sa chvíľu bránil, že on tu je veľký šéf, ale vieme ho zafixovať a spacifikovať. Zrazu to bol vymenený pes. Na druhý deň, keď prišli na prevez ma chcel zasa hrýzť. Čiže aj tá prehnaná starostlivosť nie je vždy dobrá a ten pes to môže zneužiť. Keď to správanie nepodchytíte od začiatku u šteňaťa, tak potom je to beh na dlhú trať. Vidíme to aj na odchytových psoch. Volá sa to zlomený pes. To znamená, že má zlé skúsenosti a pri akejkoľvek manipulácii sa pociká a schová chvost. Musí to byť veľmi trpezlivý nový majiteľ, aby si získal jeho dôveru a odnaučil ho to.  

 

Lenka Mareková
Foto: Roman Oravec

---