Rozhovor s Iračankou z Nitry o nových začiatkoch, o kultúrnych rozdieloch, ale aj blížiacich sa Vianociach.

 

Mirna Khaleel Majeed Kaka musela v roku 2014 s celou rodinou opustiť rodný Irak. Mysleli si, že odchádzajú len na pár dní a vrátia sa. Absolventka Piaristického gymnázia v Nitre dnes študuje druhý ročník Ekonomickej univerzity v Bratislave, Nitru vníma ako svoj domov a rozhodnutie ostať na Slovensku považuje za jedno z najlepších v živote. Mladá 21-ročná Iračanka s nadhľadom a optimizmom hovorí o nových začiatkoch, o kultúrnych rozdieloch, ale aj blížiacich sa Vianociach.

Mirna, na Slovensko ste s rodinou prišli v roku 2015 a od roku 2016 žijete v Nitre. Aký je príbeh vašej cesty na Slovensko?

Narodila som sa v Bagdade, kde sme žili s rodinou. Kvôli nepokojom sme sa museli presťahovať do Karakošu, kde žije najviac kresťanov. Tam som žila od roku 2007 do 2014, chodila som do školy, až kým nám nezačalo hroziť nebezpečenstvo zo strany Islamského štátu (ISIS). Prvý raz, kedy bol ISIS blízko nás, sme museli odísť a o tri dni sme sa vrátili. O mesiac neskôr sa situácia opakovala. Mysleli sme si, že to bude rovnaká situácia, že odídeme na pár dní a vrátime sa.

Vy ste sa však už nevrátili, respektíve ste sa rozhodli úplne odísť z krajiny.

Naši kňazi komunikovali s ISIS-om a ich hnutie nám odkázalo, že máme tri možnosti. Buď nás zabijú, buď budeme moslimovia alebo zaplatíme veľmi vysokú daň za to, že tam ostaneme. Preto mnohí odišli. Ocinov šéf nám požičal auto, lebo my sme nemali. Išli sme do Erbilu na severe Iraku. Tam sme čakali na hraniciach, lebo nepúšťali každého. Ocino bol za vojakom a vysvetľoval mu, že má v aute dievčatá. Erbil ale nebol pripravený na prijatie toľkých ľudí. Prvé dni boli všetci na ulici. Napríklad náš ujo tam mal malú izbičku, kde sme boli asi päťdesiati. Až po niekoľkých dňoch začali otvárať kostoly a budovy, kam sme mohli ísť. Spali sme na zemi, lebo sme si nezobrali nič, mysleli sme, že sa vrátime do Karakošu. Neskôr nám začali pomáhať rôzne organizácie, dali nám stany. V tomto tábore sme ostali jeden rok.

Aký bol pre vás ten rok? Predsa len ste chodili ešte do školy, museli ste opustiť rodné mesto, obľúbené miesta. Ako celú situáciu vníma 15-ročný mladý človek?

Ja ani moji rovesníci sme to tak nevnímali. Boli sme radi, že sme spolu aj s rodinou. V tábore nám organizovali rôzne výlety, koncerty, učili sme sa hrať na hudobné nástroje, chodili sme tancovať. Mali sme väčšie možnosti.

Kto u vás urobil kľúčové rozhodnutie, že odchádzate z krajiny?

V arabských krajinách je hlavou rodiny otec. V našej rodine sme toto rozhodnutie urobili spoločne.

Aký bol váš príchod na Slovensko? Mali ste možnosť vybrať si, kam pôjdete žiť?

Kňaz, ktorý mal na starosti náš tábor, riešil projekt s organizáciou z Ameriky a vyberali niekoľko rodín, ktoré by mohli odísť do nejakej krajiny v Európe. Slovensko bola jediná krajina, ktorá nás prijala. Dostali sme sa do záchytného tábora v Humennom, kde sme mali byť jeden mesiac, ale kvôli karanténe sme tam boli dlhšie. Až potom sme sa dostali do Nitry. Najskôr sme ale žili vo Výčapoch – Opatovciach.

Nebol to pre vás šok presťahovať sa nielen do krajiny s úplne inou kultúrou, ale ešte aj z veľkého mesta na dedinu?

Keďže sme z veľkého mesta, nemali sme problém cestovať, lenže z Výčap išiel niekedy autobus len každé dve hodiny. A na začiatku sme nevedeli ešte veľmi dobre po slovensky. Prvýkrát, keď sme cestovali, sme mali papier, kde bolo napísané, kam sa potrebujeme dostať. Dodnes si radi spomíname na uja autobusára, ktorý sledoval, či vystúpime na správnej zastávke. Vo Výčapoch ma najviac pre kvapilo, že o štvrtej poobede nebol nikto vonku, všade bola tma, ticho, nikde neboli ľudia. To bol pre mňa šok. Preto sme chceli ísť do mesta.

Akú ste mali predstavu o Európe a o Slovensku? Vedeli ste, kam idete?

Ani nie, mysleli sme si, že to je Česko-Slovensko. Nevedeli sme, kde to je, nepoznali sme jazyk. Vedeli sme len, že chceme začať nový život niekde, kde vidíme budúcnosť.

Vnímali ste to všetci, celá rodina, že idete do lepšieho?

Áno, Európa bola pre nás sloboda a lepší život.

Predpokladám, že boli aj krízy, kedy ste mali chuť odísť a vrátiť sa.

Mali sme jeden moment, kedy by sme celá rodina odišli. Otec to rozhodol, nevedel jazyk, nemohol si nájsť prácu, všetko bolo ťažké. Vybavili sme všetky papiere a potom sme si to v poslednej chvíli rozmysleli. Našťastie sme to stihli, ale keby sme zavolali o päť minút neskôr, už by sa to nedalo stiahnuť. Mali sme šťastie a odvtedy sme šťastní, že sme ostali na Slovensku a vidím, že je to najlepšie rozhodnutie, ktoré sme mohli urobiť.

Ako vníma rodina, že ste ostali na Slovensku?

Neriešia to. Väčšina rodiny išla niekam do inej krajiny – do Austrálie, do Nemecka, do Francúzska.

Čo bolo najťažšie po príchode do Nitry?

Na prvom mieste boli určite jazyk a práca. A potom byť súčasťou komunity, aby vedeli, že nie sme pre nich nebezpeční, aby videli, že sme dobrí ľudia.

Je to všeobecná otázka, ktorá sa dá aplikovať na rôzne oblasti, ale v čom sú Iračania odlišní od Slovákov? Čo bolo prvé, nad čím ste sa pozastavili a prekvapilo vás to?

Asi spôsob žitia detí v rodine. Čo som si všimla je, že niektoré deti, ktoré majú 18 rokov, väčšinou odchádzajú od rodiny. U nás ostávajú. Žena ide bývať k manželovi a jeho rodine.

Blížia sa Vianoce. Aký  je základný rozdiel medzi slovenskými a irackými Vianocami?

Je ich viacero. Prvým je to, že na Slovensku sa dávajú darčeky. U nás si na Vianoce kúpime nové oblečenie, aby sme boli pripravení na Vianoce. Druhým je, že deti na prvý sviatok vianočný dostávajú od rodiny peniaze. Najmenšie deti dostávajú sladkosti a väčšie peniaze, aby mohli ísť potom s kamarátmi von do zábavného parku.

Ako u vás prebieha Štedrý večer?

Pred omšou sa robieva oheň, ktorý sa volá tahra. Omša býva skôr ako na Slovensku. Ľudia musia chodiť aj niekoľko hodín pred začiatkom, aby mali vôbec miesto. Potom ideme domov na večeru a sme spolu s rodinou

Ako vyzerá vaše štedrovečerné menu?

Hlavné jedlo máme hummus ako polievku aj s hovädzím mäsom. Potom máme všetky druhy šalátov. Po večeri máme nachystaný veľký tanier plný sladkostí, ovocia a cukríkov.

 

TRADIČNÝ IRACKÝ RECEPT: hummus

400 gramov uvareného cíceru
4 polievkové lyžice oleja
3 polievkové lyžice Tahini
1 strúčik cesnaku
malá lyžička soli
1 citrón
1/2 šálky vody

Zmiešať všetky ingrediencie v mixéri.

 

Spomínate si na vaše prvé Vianoce na Slovensku?

Na Slovensko sme prišli v decembri, takže prvé Vianoce sme boli v záchytnom tábore Humennom. Boli to skromné a jednoduché Vianoce, ale mali sme aspoň omšu. A potom, keď sme prišli do Nitry, sme mali vlastné zvyky

Je niečo, čo ste si preniesli zo slovenských tradícií do vašich?

Začíname si dávať darčeky. Na papieriky si napíšeme mená a jednému, koho si vyberieme, kúpime darček.

A mávate vianočný stromček?

To sa ma večne každý pýta (smiech). Áno, vianočný stromček mávame

Nedávno mali obyvatelia Nitry možnosť s vami absolvovať prechádzku po Nitre. Ktoré sú vaše obľúbené miesta?

Vybrala som obľúbené miesta na pešej zóne, kam sa chodím najesť. Potom sme boli Pod Agátmi, kam chodím s kamarátmi po volejbale. Je tam strašne pekne. Ďalej sme išli do komunitného centra, kde sme mávali veľa aktivít. Pokračovali sme na hrad, kde sme mávali omše a do kaviarne na hrade, odkiaľ je veľmi pekný výhľad na Zobor. Ja nemám veľmi rada turistiku (smiech).

A na Zobore ste už boli?

Áno, to je pre mňa ľahšia turistika, tak to mi neprekáža (smiech). Tiež z Kalvárie je pekný výhľad. Ale nemohla som ľudí sprevádzať úplne po celej Nitre. Potom sme pokračovali do mesta, kam som chodievala na kurz slovenčiny a do školy. Skončili sme na pešej zóne v jednej reštaurácii, kde nám ponúkli náš tradičný čierny čaj a baklavu

Považujete dnes Nitru a Slovensko za svoj domov?

Dnes už áno. Vždy, keď chodím z internátu z Bratislavy do Nitry, poviem, že idem domov. Možno, že by som išla do Iraku na návštevu, ale naspäť by som sa tam už nevrátila.

Rozhovor bol uverejnený v decembrovom vydaní Radničných novín.

 

Lenka Mareková
Foto: Miloš Štefanka, archív Mirna Khaleel

---