Rozhovor s Igorom Holkom, rodeným Nitranom, ktorý sa stal priekopníkom brazílskych rytmov na Slovensku.

 

Je zakladateľom a lídrom prvej školy samby na Slovensku Campana Batucada – najväčšieho slovenského bubeníckeho orchestra a tiež zakladateľom skupiny Afro Campana – vôbec prvého interpreta západoafrických rytmov na Slovensku. Svoj život zasvätil hudbe. Verí, že hudba ľudí spája a preto od roku 2012 realizuje projekt Bubnujeme spolu bez rozdielu. Každoročne organizuje v spolupráci s mestom Campana fest, ktorý dáva bodku za kultúrnym letom v našom meste.

Ako ste sa dostali k bubnovaniu?

Na strednej škole sme založili skupinu. Podelili sa nástroje a mne zostali bubny.

Čiže bubnujete, lebo ste boli pomalý? (smiech)  

Áno (smiech). Dnes by som bol však spokojný, lebo na bubeníkov idú dievčatá (smiech). S bubnami som začal dosť neskoro, na gymnáziu. Po skončení som išiel na ľudové konzervatórium, ďalej na konzervatórium a potom som začal cestovať – Afrika, Uruguaj, Brazília… To boli pre mňa veľmi dôležité cesty, pretože na Slovensku som nemal možnosti sa učiť. Neboli tu učitelia. Aj brazílske bubny som na Slovensko priniesol ja.

Ako ste prišli na to, že sa chcete venovať práve africkým bubnom?

Na konzervatóriu som hral v big bande na perkusie. Pôvod, tak ako aj v živote človeka, tak aj v hudbe, je Afrika. Či už to je džezová hudba, moderná alebo hip hop, rap alebo latinsko-americká hudba. Porozumieť africkej hudbe, jej rytmike, je pre perkusionistu veľmi dobré. Zrazu začne chápať ako sa africká hudba začne historicky objavovať vo všetkých ďalších žánroch. Preto som začal robiť africkú hudbu a založil som Afro Campana, čo je prvý interpret západoafrických rytmov na Slovensku.

Kedy sa k tomu pridali brazílske bubny?

Chcel som ísť ďalej. Chcel som mať veľký bubnový orchester, s bubeníkmi, tanečníkmi, energiou. Jednou z možností bol sambový bubnový orchester. Začal som to teda študovať a v roku 2007 som išiel prvýkrát do Uruguaja a do Brazílie, navštevoval som rôzne workshopy v Európe. Učil som sa od majstrov, nabral nejaké kontakty a išiel som potom znova do Brazílie v roku 2011. Ako prvý Slovák som vystupoval na karnevale v Salvadore da Bahia v rámci projektu Bubny sveta.

Okrem bubnovaniu v profesionálnych zoskupeniach sa venujete aj výučbe, vediete kurzy a intenzívne pracujete aj s vylúčenými skupinami. Prečo ste sa rozhodli prepojiť bubnovanie so sociálnou prácou?

Bubnovanie považujem za svoje poslanie. Tak ako v Brazílii, keď je okolo skupiny rozličná komunita ľudí, tak muzikanti, ktorí si to môžu dovoliť, pomáhajú ostatným. Toto je pre mňa dôležité už od začiatku mojej dospelosti, kedy som robil s občianskym združením rekreačné pobyty pre deti z detských domovov a zo sociálne slabších rodín. Keď som ako hudobník dospel a dozrel do určitého bodu, spojil som hudbu a svoje sociálne cítenie a v roku 2012 som založil občianske združenie Bubnová show. Dávam tým deťom všetko, čo môžem – vedomosti a skúsenosti, hudobné nástroje, beriem ich vystupovať a som rád, keď niektoré deti pri mne aj dospejú.

O vašom projekte som sa dočítala jednu definíciu a to, že zbližuje deti a mládež s odlišným sociálnym a spoločenským zázemím. Ako to teda funguje v praxi?

Tak, ako som kedysi robil rekreácie, kde som spájal deti z detských domov s deťmi z rodín, tak isto fungujem aj teraz. Deti, ktoré prídu na moje kurzy z nejakej komunity, stretnú deti z rodín, dospelých ľudí, mojich bubeníkov, takže sú konfrontovaní s ich skúsenosťami, názormi, životmi. Je úplne jedno, odkiaľ človek je, z akého prostredia.

Spomeniete si na príbeh niektorého z detí, ktorému sa vďaka bubnovaniu napríklad zmenil život?   

To je ťažké. Takýto príbeh bohužiaľ nemám. Stále sa však snažím ďalej. Dávam im všetko, ale to, kde človek vyrastá, ho strašne silno ovplyvňuje. Buď nemajú disciplínu, vzory, zázemie alebo podporu. Veľa z nich to prestane robiť práve pre toto.

Čo je potom vašou motiváciou?

Raz som si čítal jeden príbeh, kde muž po búrke stále hádzal hviezdice do mora, ktoré boli vyplavené. Druhý človek sa ho opýtal, prečo to robí, všetky ich aj tak nezachráni, lebo je ich strašne veľa. A on povedal – ale táto jedna bude žiť a tú jednu hodil späť do mora. Ja si myslím, že takto to má fungovať aj v spoločnosti. Chcem, aby deti mali záujmy, pretože, keď sa ničomu nevenujú, je z toho iba zlota. A ja im chcem ponúknuť možnosti. Pre mladého človeka je veľmi dôležité niekam patriť.

A aké má dieťa možnosti, ak ho bubnovanie začne baviť?

Ak dieťa chce, dám mu možnosť prísť na skúšku, kde cvičím s elitnou zostavou Campana Batucada a môže na sebe pracovať. Motiváciou je, že môže chodiť na vystúpenia, cestovať nielen po Slovensku. Tých zážitkov tam je množstvo. Ak dieťa nemá disciplínu alebo pevnú vôľu, tak ja mu energiu dám a tlačím ho. Nič za to nedostávam.

Fungujete teda tak, že prídete do domova, urobíte bubnovačku a ak deti chcú, môžu k vám chodiť na kurzy?

Áno. Ponúkam kurzy hlavne detským domovom. Som ochotný prísť a urobiť im bubnovačku a potom, ak deti chcú, môžu chodiť ku mne do klubu na kurzy. Samozrejme bezplatne. Dostanú bubny a môžu chodiť pravidelne. Častokrát to však stroskotá na tom, že deti nemajú ako za mnou prísť do klubu.

Čo by podľa vás pomohlo systému?

Vnímam to tak, že buď nemajú prostriedky alebo možnosti ako deti prepraviť za mnou. Pomohlo by vyčleniť financie na auto, na zamestnanca, ktorý ich bude voziť. Zabezpečiť nejako ten nadčas, ktorý človek pre tie deti urobí.

S akými skupinami, komunitami, okrem detí z detských domovov ešte robíte?

Robím napríklad aj s deťmi z Borovej. Majú blízko, len zbehnú peši. Často ich vozím aj na kurzy napríklad na Hidepark. Pomôžu mi nakladať a vykladať bubny, pripraviť kurz. A večer ich vezmem domov. Tiež ich napríklad na svoje náklady beriem na vystúpenia

V súčasnosti participujete aj na projekte mesta Nitra OnStage, ktorý aplikuje unikátne metódy využitia hudby pre integráciu študentov zo sociálne vylúčených oblastí.

Áno, bol som pozvaný na mestský úrad ako jeden z ľudí, ktorý v Nitre pracuje s touto komunitou a s jej začleňovaním. Robím to už v podstate roky. Verím že si vzájomne pomôžeme.

Okrem tejto spolupráce organizujete s mestom aj Campana fest, ktorý býva na Svätoplukovom námestí. Prečo ste sa rozhodli ísť do spolupráce s mestom a prečo organizujete festival úplne zadarmo?

To je veľmi jednoduchá odpoveď. V Nitre som sa narodil, v Nitre žijem, vyrástol som tu, tvorím tu a Nitra je „moje mesto“. Keď sa chcem odprezentovať a ukázať moju celoživotnú cestu mojim kamarátom a hosťom, tak to bude „moje mesto“. Keby som chcel, tak ten festival ponúknem celý napríklad ako nejaké podujatie alebo karneval. My to však chceme robiť v Nitre, pretože tu žijem a chcem do Nitry pozvať mojich kamarátov a hostí, ktorých som na cestách stretol. Je teda prirodzené, že keď dávame program a ideme to robiť na námestí úplne zadarmo, tak potrebujeme partnera. A v prvom rade to je pre mňa samospráva, ktorá by mala pomôcť. Bez jej pomoci by to bolo veľmi ťažké. Na druhej strane zasa šetrím obrovské prostriedky pre mesto, pretože sme dokázali spraviť nádherný festival, kde by účinkujúci stáli oveľa oveľa viac. Ako moji priatelia účinkujú bez nároku na honorár.

 

Lenka Mareková
Foto: Miloš Štefanka, archív Igora Holku

---