V školstve je viac ako štyri desaťročia. Obetoval ich jedinej škole, na ktorej zažil všeličo, napríklad desaťročné dieťa, ktoré stále nebolo zapísané na žiadnu školu. Rukami mu prešli stovky detí, ktorým podmienky doma či poruchy v učení nedávali veľké šance, napriek tomu sú z nich dnes aj jeho zásluhou vzdelaní, úspešní a šťastní ľudia. Hovorí, že nie známky v škole, ale pevná vôľa človeka veľa naučí a ak by bolo na ňom, známkovanie úplne zruší. Ocenený učiteľ PETER ZÁKOPČAN, zástupca riaditeľky na Základnej škole s materskou školou na Novozámockej ulici v Nitre.

V tomto roku vás ocenili ako najlepšieho učiteľa na Základnej škole s materskou školou Novozámocká. Zvláštnosťou cien v tomto ročníku bolo to, že najlepších učiteľov z jednotlivých škôl navrhovali na ocenenie samotní žiaci. Čím ste si podľa vás zaslúžili, že vaši zverenci vás zvolili za top učiteľa?

– Zrejme je to tým, že som v podstate celú svoju pedagogickú prax pôsobil na jednej škole. Za štyridsať rokov, čo tu učím, som učil už teraz aj starých rodičov alebo rodičov detí, ktoré teraz chodia do školy. Ako ja poznám ľudí v Krškanoch, tak oni poznajú mňa, môj štýl práce, moju povahu. Svoju prácu mám rád a vždy som sa snažil pracovať zodpovedne a najlepšie ako som vedel. Záležalo mi na každom žiakovi a nikdy som nad nikým nelámal palicu, nad nikoho som sa nepovyšoval.

Viem si celkom živo predstaviť, že o neštandardné situácie, na ktoré vás nepripraví žiadna pedagogická fakulta, nebolo za tie roky núdza…

– Dôkazom toho je „Covidové učenie“, na ktoré sme neboli pripravení a učili sme sa učiť za pochodu.

Vaša škola má na starosti aj vzdelávanie rómskych detí, vzdelávate napríklad aj deti z Orechovho dvora. V čom je vzdelávanie detí z marginalizovaných komunít sťažené? Zohráva tu svoju rolu zázemie, ktoré asi nie je tak podnetné ako v iných rodinách? Veď často prvým a hlavným problémom býva už len dochádzka detí.

– Zo začiatku to bola divočina, keď k našej škole bola pridelená lokalita Orechov dvor. Objavili sme tu desaťročné dieťa, ktoré ešte nebolo zapísané do školy, rodičia neposielali deti do školy z dôvodu, že je to ďaleko na zastávku autobusu, že musia ísť pešo, potom potrebujú zaplatiť za štyri lístky, lebo museli prestupovať. Naveľa im bol poskytnutý školský autobus, ale zase hľadali výhovorky, prečo neposielajú deti do školy. Na chvíľu pomohlo zriadenie Komunitného centra na Orechovom dvore, potom prijatie rádových sestier. Potom sme zriadili nultý ročník na Orechovom dvore kvôli tomu, že malé deti musia chodiť taký kus cesty na autobus. S dochádzkou sú naďalej ťažkosti, ale nevzdávame to. V tejto komunite vzdelanie nie je prioritou, nevzdelaná je väčšina rodičov a spoliehajú sa na sociálne dávky a k tomu vedú aj svoje deti.

Na oceňovaní bolo dojímavé sledovať príhovor žiakov, ktorí konkrétne vám ďakovali aj za veci, aké sa iným žiakom dostávajú v rodinách. Nahrádzate týmto deckám v niečom rodičov a rodinné zázemie?

– Máloktorá rodina v tejto komunite vedie deti k tomu, aby športovali, navštevovali umelecké školy alebo ich podporovali v nejakej záľube, tak som hľadal možnosti, aby aj tieto deti zažili športové zápolenie, kultúru, vystúpenia na verejnosti, aby prezentovali svoj talent. Chodil som s nimi na turnaje, kultúrne podujatia, prezentovali sa na besiedkach, naučili sa vystupovať pred publikom a mnohým veciam, ktoré by sa doma nenaučili.

Pôsobíte v školstve 41 rokov a hoci ste boli aj v riadiacich pozíciách, samé chvály na vás počúvam hlavne za vašu učiteľskú činnosť. Čo robíte inak ako vaši kolegovia?

 – Na začiatku aj počas mojej praxe som si vždy predstavoval učiteľov, ktorí mňa učili a snažil som sa vyvarovať chýb, ktoré podľa mňa robili vo svojej práci. To isté som robil aj v riadiacich funkciách, snažil som sa byť ľudský, chápavý a tolerantný. Každý mal u mňa dvere otvorené a bolo jedno, či je to učiteľ, technicko-hospodársky pracovník, rodič, žiak. So žiakmi som vždy viedol otvorený dialóg, snažil som sa neklamať ich a nestratiť ich dôveru. Byť im oporou, ale aj vzorom. Vymýšľal som netradičné hodiny, kde podstatnou časťou učenia bolo zážitkové učenie a snaha uplatniť myšlienku Komenského „Škola hrou“. Mal som ešte tú výhodu, že som učil telesnú výchovu a tú má ešte stále väčšina detí rada.

Je nejaký žiak, ktorého máte aj po rokoch stále pred očami? Čím sa o to zaslúžil?

– Za tých štyridsať rokov v Dolných Krškanoch som učil stovky detí, z ktorých sú teraz doktori, umelci, učitelia, podnikatelia aj remeselníci a mnoho iných profesií, čo ma veľmi teší. Ale chcel by som spomenúť svojho žiaka, ktorému diagnóza z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie predurčila ťažší osud uplatnenia sa v živote ako zdravému žiakovi. Tento žiak mal dysgrafiu a iné ‚dys-‚, čo mu pri podávaní prihlášky na strednú školu obmedzilo výber školy. So svojou diagnózou a známkami ho zobrali do učebného pomeru za kuchára. Nemal to ľahké, nakoľko spolužiaci sa mu posmievali a o nič ľahšie to nebolo ani na praxi, kde sa pridali aj kuchárky. Chlapec zmobilizoval svoje sily a začal sa učiť, po vyučení pokračoval v príprave na maturitu a dostal sa aj na vysokú školu. Počas vysokej školy sa dostal do USA, kde ho zamestnali ako pomocného kuchára vo vychytenom letnom tábore pre deti bohatých Američanov, ďalší rok už bol kuchárom a zarobil peniaze, aby si mohol kúpiť auto a vybral sa naprieč Spojenými štátmi. Po určitej dobe som ho stretol a navrhol mi, že z pobytu a svojej cesty po USA urobí žiakom našej školy prednášku. Neverili by ste, že ten žiak, ktorý bol spočiatku outsider kvôli svojim ‚dys-‚, zaujal 50 rómskych detí svojou prednáškou o pobyte v USA, o Indiánoch, Mormónoch, prírode. Deťom na jeho prednáške ani nevadilo, že už zvonilo na prestávku. Veľmi dojímavý bol pre mňa koniec prednášky, keď ho žiaci odmenili veľkým potleskom a ja som vedel, že nie známky v škole, ale pevná vôľa človeka veľa naučí.

Sledujete vývoj svojich zverencov aj po tom, čo opustia brány školy, ste s niektorými žiakmi v kontakte?

– Je pochopiteľné, že sa zaujímam o osudy svojich žiakov aj po skončení základnej školy. S jednou triedou, kde som bol triednym učiteľom, sa stretávam pravidelne. Taktiež komunikujem so žiakmi na Facebooku a snažím sa dozvedieť, ako sa im darí v živote.

Vy ste z učiteľskej rodiny, učiteľkou je vaša sestra aj váš syn. To znie skoro až osudovo. Máte vysvetlenie, prečo práve vašej rodine prischol prívlastok učiteľská?

– Nielen jeden, ale obaja moji synovia sú učitelia. Žartovne som kedysi, keď sa rozhodovali, čím budú, hovoril, že im budem odstrašujúcim príkladom, ale osud to tak chcel a som rád, že sa im v tomto povolaní darí.

Vyučujete aj telesnú výchovu. Je to ťažký oriešok v čase, kedy sa deťom chce hýbať čoraz menej? Ako nakopnete niekoho, kto nemá absolútne vzťah k športu a ani doma ho k telesnej aktivite nikto nevedie, aby si zacvičil aspoň na hodine?

– Snažím sa robiť hodiny nenásilnou formou, ak žiak nemá záujem o cvičenie, tak ho nenútim. Nechám ho pozorovať, čo robia ostatní žiaci, pre ktorých som vybral zaujímavé cvičenie, hru, zábavu a čakám, či sa pridá. Väčšinou áno, keď nie, tak musím skúsiť niečo iné. Striedam aktivity, netradičné hry a športy, skúšam to s tancom, akrobatikou, odmenami. Je to náročné, ale je potrebné, aby sa žiaci hýbali, pohyb patrí k životu.

Vyučujeme na Slovensku naozaj nudne, nezáživne a vtláčame deťom do hláv kvantum zbytočností? V zahraničí by sa asi pozastavili nad našim systémom „rapkania“ a „verklíkovania“ učebných textov, u nás je zase nepredstaviteľný systém „diskusie“ so žiakmi, na ktorý učitelia nemajú podmienky ani čas.

– Na našich školách sa mení prístup k vyučovaniu. Snáď už nie je škola bez interaktívnej tabule, počítačov a pomôcok na vyučovanie, o ktorých sa nám voľakedy ani nesnívalo. Zo všetkých strán sa na žiakov valia informácie a je na učiteľovi, aby so žiakmi diskutoval, usmernil ich a ukázal im, kde je sever. Je veľmi dôležitá interakcia žiak – učiteľ. Myslím si, že od memorovania sa upúšťa a učí sa trochu inak ako v minulosti.

Britské školstvo deti vôbec neznámkuje, funguje tu rozsiahle slovné hodnotenie na konci roka. Je známkovanie detí prežitkom? Stoja vôbec známky za stres, ktoré kvôli nim mnohé deti prežívajú?

– Pri výchovných predmetoch sme už dávnejšie upustili od známkovania. Ak niekto nemá genetické, antropologické, duševné predpoklady na zvládnutie výchovného predmetu, nemôžem ho trestať zlou známkou. Je potrebné, aby žiak prejavil záujem, vôľu urobiť len toľko, na čo má. Niektorí rodičia priveľmi bazírujú na tom, aby ich dieťa malo dobré známky a často to končí psychickými poruchami detí, stresom, pokusom o ublíženie si na zdraví. Čas ukáže, či je potrebné známkovanie. Osobne si myslím, že známkovanie je prežitok a sú aj iné možnosti ako ohodnotiť výkon žiaka.

Mnohí mladí absolventi odmietajú nastúpiť do škôl, odradia ich slabé nástupné platy, uplatnenie si radšej hľadajú inde. Na druhej strane ak nastúpia, dostanú z fleku takmer toľko peňazí, čo učitelia, ktorí majú odkrútené roky za katedrou – len preto, aby si to s prácou učiteľa náhodou nerozmysleli. Je to iba mýtus, alebo sa takáto krivda na školách naozaj deje?

– Je pravdou, že učiteľ, ktorý odpracuje dvadsať rokov v školstve, je len zhruba o sto eur na tom lepšie ako začínajúci učiteľ. Pre staršieho pedagóga je to demotivujúce. Nástupný plat je motivujúci, ale stále vo výške platov učiteľov zaostávame za vyspelou Európou.

Školstvo je dlhodobo poddimenzované, mnohé školy doslova zápasia o učiteľov niektorých predmetov a nedarí sa im ich zohnať. Je niečo, čo by dokázalo na školy nielen prilákať, ale aj tu udržať špičkových pedagógov?

– Jednoznačne sú to platové pomery v školstve. Mladý učiteľ si chce založiť rodinu, bývať, mať dopravný prostriedok, uživiť deti, cestovať, venovať sa záľubám a na to potrebuje peniaze. Ďalej je neustále vystavený verbálnym, ale aj fyzickým útokom zo strany žiakov aj rodičov. Kým nebude mať práca učiteľa celospoločenskú vážnosť – príkladom je Japonsko, kde si učiteľa naozaj vážia – bude ťažké dostať mladých učiteľov do našich škôl.

Venujete sa plávaniu aj drevorezbe. Prenášate svoje záľuby aj do vyučovania, snažíte sa priviesť k týmto koníčkom aj vašich žiakov?

– Plávanie je moja láska od mladosti. Už starí Gréci hovorili, že gramotný je ten, kto vie čítať a plávať, aj keď to plávanie tu má prenesený význam. Organizoval som desiatky plaveckých kurzov pre žiakov školy a veľké množstvo detí sa plávať naučilo. S drevorezbou je to zložitejšie. Pracuje sa s ostrými nástrojmi, vysokootáčkovými strojmi. Sám som prišiel pri manipulácii s takýmto strojom o posledný článok prsta. Ale aj napriek tomu som zriadil školské dielne, kde sa žiaci učia základom opracovávania dreva, tvoria ikebany, hračky a rôzne iné predmety.

Povedzte tri slová, ktoré by podľa vás vystihli správneho učiteľa.

– Múdrosť, láskavosť, úprimnosť.

text: Tomáš Holúbek
foto: Roman Oravec a archív Petra Zákopčana
Článok bol uverejnený v Radničných novinách 9/2022.

---