Areálom nás sprevádzal Pavel Kopečný a Jozef Pavelka, ktorí sem narukovali v roku 1967. Neboli tu vyše päťdesiat rokov. Poznali každú budovu, každý kút a udalosti z ich pôsobenia si pamätali, ako by sa stali včera. Živá kronika tohto miesta.

Stretávame sa o desiatej pri vstupnej bráne do kasární. Páni a ja sme už na mieste, na ostatných čakáme. „Dochvíľnosť je výsadou vojakov,“ hovorí Pavel Kopečný. S jeho priateľom Jozefom Pavelkom, sa nevideli vyše päťdesiat rokov. Ich rozhovor je prirodzený, pokračujú tam, kde pred rokmi prestali.

Počas ruskej invázie slúžil na bráne

Naša exkurzia začína pri budove, kde býval dozor. „Zhodou okolností, po šesťdesiatom ôsmom roku, keď sem prišli Rusi, som mal tú noc službu na bráne. Nevedel som, čo sa bude diať. Bol som vojak záklaďák. Zrazu veľká kolóna,“ spomína Pavel Kopečný, ktorý tu niekoľko rokov pôsobil ako vojak a neskôr ako správca budov.

„Bol taký problém, že si potrebovali natankovať, tu aj v Krškanoch. Plukovník Žilčaj, úžasná osobnosť, ich nechcel pustiť. Hore, smerom na Hrnčiarovce, kde bolo cvičisko, robili také svetelné nájazdy na kasárne,“ pokračuje v rozprávaní.

Z Nitry vyvážali vojenskú techniku do celého Česko-Slovenska

S jeho priateľom Jozefom Pavelkom narukovali v roku 1967. Boli prvými vojakmi Ústrednej tankovej automobilovej základne (ÚTAZ), ktorá na Martinskom vrchu pôsobila.

„Vtedy sa to všetko vytváralo. Cieľom ÚTAZ-ky bolo zabezpečovať vozidlá a techniku do všetkých vojenských útvarov v rámci celého Česko-Slovenska,“ vysvetľuje pán Kopečný. V hornej časti kasární bol vozový park preplnený autami, ktoré sa tam priamo aj testovali. Pán Pavelka bol jedným zo štyroch, ktorí sa o vozidlá starali, lebo mal automobilovú priemyslovku. „Odtiaľto chodili vojaci, keď sa po republike konali rôzne vojenské cvičenia,“ hovorí.

Srdcom ich základne bol štáb v budove 86. „V tej dobe to bola jediná budova, ktorá mala ústredné kúrenie,“ ukazuje pán Kopečný na jednu z novších budov v areáli, avšak rovnako schátranú ako väčšina ďalších.

Naša cesta pokračuje na veľké nádvorie, ktoré sa vojenským slangom nazýva aj „buzerpľac“. „Nikdy nezabudnem, keď sme tu v šesťdesiatom ôsmom, keď prišli Rusi, boli všetci nastúpení a major začal vykrikovať – dajte nám zbrane, dajte nám zbrane… a nakoniec aký rusofil, veľkí kamaráti boli,“ spomína, dnes už s úsmevom, pán Kopečný.

Ďalej sa pristavujeme pri budove, ktorá slúžila ako kuchyňa. Volala sa JUGO 600 pretože mala vybavenie z Juhoslávie. „Bola to najmodernejšia stavba, ktorá sa za mojej éry vybudovala. To vnútorné zariadenie prišlo na železničnú stanicu a všetko naloženie, prevoz a uskladnenie som mal na starosti ja. To bolo niečo neskutočné. Keď sme to išli montovať, stále niečo chýbalo,“ spomína pán Kopečný. V sedemdesiatych rokoch, kedy začínala plynofikácia na Zobore sa podarilo, aby práve v budove JOGO 600 bol zavedený plyn ako v prvej.

V budovách, kde pôsobil vzniká kreatívne centrum

V našej ceste sa k nám pridáva pán Pavelka, ktorý v Ústrednej tankovej automobilovej základni pôsobil až do roku 2004. Pôvodom je z východných Čiech a do Nitry sa priženil. Jeho manželka Valika tu pracovala tiež, v sklade.

S úsmevom spomína na pána Helingera a príbeh, ako chodil za budúcou manželkou do Jelenca. „Bolo zakázané opustiť posádku, tak som si vybavil opušťák domov do Čiech a išiel som na štyri dni do Jelenca. V sobotu sme sa prechádzali okolo jazera a Heliger s manželkou oproti mne,“ hovorí so smiechom pán Pávelka a pokračuje. „Slušne som sa mu pozdravil a v pondelok v robote mi hovorí – No čo, ako sa chodí v civile po Jelenci? Hovorím, dobre,“ smeje sa.

Spoločne prechádzame okolo novozrekonštruovanej škôlky a prichádzame k budovám, v ktorých má vzniknúť Kreatívne centrum Nitra. Ide o štyri budovy, v ktorých boli sklady a dielne. Pôsobil v nich pán Pavelka.

„Keď som prešiel na konštrukčnú skupinu, robili sme rôzne pomôcky a testy pre vodičov. Vyvinuli sme tu preskúšavací stroj RX1 pre vodičov. Bol to jednoduchý stroj, mal štyri možnosti odpovede, bolo tam počítadlo a vyhodnocovalo správne odpovede,“ popisuje pán Pavelka. Stroj by možno našiel ešte aj u seba doma.

Podplukovník Luža, najsprávnejší chlap

Každá budova v sebe nesie vlastný príbeh a ľudí, ktorí ho písali. Spoločným známym oboch kamarátov bol podplukovník Luža, ktorého meno počas exkurzie padlo nie raz. Podľa ich slov to bol pretekár a sadnúť si s ním do auta bol zážitok. „Jazdil ako šarkan. Až na tú jazdu sa mu nedalo čo vyčítať. Bol to najsprávnejší chlap,“ hovorí s úsmevom na tvári pán Kopečný.

Text a foto: Lenka Mareková    
Článok bol uverejnený v Radničných novinách 7-8/2022.

---