Ak by nebolo Ľudovíta Kapustu a jeho tvrdohlavosti a húževnatosti, Nitriansky hrad by ľahol popolom.

Dobrovoľný hasič z Nitry zohral kľúčovú úlohu pri hasení požiaru, ktorý na hrade vypukol presne pred sto rokmi, 5. augusta 1924. Do boja s požiarom zapojil svoje motorové čerpadlo. Len vďaka nemu dokázali vytlačiť vodu z Nitričky až k plameňom na hradnom kopci.

Iróniou je, že keď Kapusta svoj prístroj rok predtým ponúkal profesionálnym hasičom, odmietli ho s odôvodnením, že mašina nespĺňa technické parametre. Jeho stroje dokonca komisia označila za „k výkonu nespôsobilé“.

Sto rokov od požiaru na hrade pripomína obdivuhodný skutok svojho dedka Ľudovít Starovič. Vyrobil pamätné plakety o tejto udalosti, jednu z nich venoval počas oficiálneho prijatia primátorovi Nitry Marekovi Hattasovi.

Svojho starého otca si pán Starovič veľmi neužil, zomrel, keď mal necelé tri roky. Napriek tomu sa mu s dedkom spája jeho úplne prvá spomienka: pamätá si, ako stál v detskej postieľke, keď do izby vošli cudzí muži, do koryta naložili chlapa a vyniesli ho z miestnosti von. To opúšťal svoj domov Ľudovít Kapusta v deň, keď ako 65-ročný zomrel. Odišiel z tohto sveta taký mladý okrem iného aj preto, že sa nevedel zmieriť s tým, že za bývalého režimu musel skončiť svoju živnostnícku činnosť. Dovtedy čiperný pán bol pritom mužom tisícich remesiel, zručným remeselníkom, ktorý okrem iného pomohol postaviť komíny v areáli bývalého pivovaru.

O tom, čo sa udialo v osudný deň, kedy Nitriansky hrad zachvátili plamene, sa Ľudovít dozvedel iba z rozprávania svojej babky. Ten príbeh sa mu opäť vynoril, keď regionálne noviny Nitriansky hlas uverejnili v júli 1977 článok o požiari z roku 1924. Noviny sa odvolávajú na po maďarsky vychádzajúci časopis Nyitramegyei Szemle. Podľa neho požiar vypukol nad reprezentačnou sálou a keď to osadenstvo zbadalo, južné krídlo budovy už horelo plnou intenzitou.

„Hasiči nedostali správu hneď, lebo oheň nezbadali ani obyvatelia hradu, no aj tak prišli dosť rýchlo. Starí Nitrania sa ešte budú pamätať, že pred budovou Krajskej galérie, bývalým Župným domom, tiekla z bočnej strany Nitrička, ktorá odvádzala odpadovú vodu. No požiarnici darmo ponárali čerpadlá do kanála Nitričky, ale aj vodovodu, tlak nebol dostačujúci a oheň sa rapídne rozširoval,“ napísal redaktor časopisu pred sto rokmi, v auguste 1924.

Časopis ďalej popisuje, ako pri hasení pomohla technika Ľudovíta Kapustu, ktorý sám namontoval pri Nitričke pumpu a tá následne vytlačila vodu až k Prepoštskému palácu. Tam postavili ďalší motor, ktorý vytlačil vodu až k Biskupskému palácu. „Práve včas, lebo požiar sa už nebezpečne rozširoval. Zhorela už celá povala, horelo aj druhé poschodie, bol ohrozený kostol so svojimi neoceniteľnými pamiatkami. Trvalo plných 16 hodín, pokiaľ sa podarilo požiar lokalizovať a nevieme, čo by sa bolo stalo, keby nebol so svojimi motormi pomohol Ľudevít Kapusta,“ napísali v Nyitramegyei Szemle.

Požiar za tie hodiny stihol napáchať značné škody. Zhorelo všetko, čo bolo na povale – zariadenie aj antický nábytok bývalého biskupa Viliama Batthányiho. Ľudia sa snažili zúfalo ochrániť aspoň rozhorúčené píšťaly organa – chladili ich všeličím, vedrami s vodou aj vodou, ktorú vylievali z obyčajných kvetináčov.

Príčinu požiaru nikdy nezistili. Povrávalo sa, že ju spôsobila zle zahasená cigareta, ktorú na povale odhodil jeden z robotníkov, ktorý tam v ten deň pracoval na oprave hradnej strechy.

„Po požiari hradu hasiči nakoniec od dedka tú pumpu kúpili,“ povedal Ľudovít Starovič primátorovi Marekovi Hattasovi, ktorého príbeh jeho dedka veľmi zaujal. Primátor sa spýtal, či Ľudovítov starý otec zanechal aj niečo zo svojej požiarnej výbavy. „Bohužiaľ nie. Mal dve plné dielne zapratané haraburdím a nejaký čas po jeho úmrtí stará mama zavolala remeselníkov, ktorí si z jeho dielní pobrali veci. Keď odtiaľ vychádzali, bolo to pre nich, akoby zlato vynášali,“ hovorí s pýchou Ľudovít Starovič.

Podedil niečo po svojom starom otcovi, s ktorým sa poznal tak žalostne krátko? „Bol to určite zvedavý a tvorivý človek, takže si neskromne myslím, že tieto dve vlastnosti mám od neho. Aj ja som veľmi zvedavý človek, preto som začal bádať v dobových dokumentoch a odhaľovať veci o požiari, ktorý môj dedo so svojou technikou pomohol uhasiť,“ podotkol Ľudovít Starovič.

Tomáš Holúbek
foto: Gabriela Hanáková a archív Ľudovíta Staroviča

---