Romantiku, sladké reči ani kvety nečakajte, ich vzťah je založený na vzájomnej dôvere a rešpekte

Manželia Dankovci sú spolu už 57 rokov. Pani Mária je bývalá učiteľka slovenčiny a hudobnej výchovy a služobne najstaršia sprievodkyňa Nitry. V septembri to bude 30 rokov , čo  sprevádza turistov po meste a vzdeláva svojich nástupcov.

Pán Dušan, v roku 2014 ocenený za prínos a rozvoj športu v Nitre, bol dlhoročný tréner futbalu a volejbalu, dnes aktívny člen klubu dôchodcov, dlhoročný  predseda a stály  člen šachového klubu v Nitre.

Čo sa vám najviac páčilo na tom druhom?

Mária: Prišiel ťažký fešák, športovec, futbalista zo Slovanu Bratislava.

Dušan: Bola to športovkyňa, mimoriadne fešná, mala bohovské nohy, telo mala bohovské… Okrem toho úžasne spievala a hrala na klavíri.  Hneď po roku sme sa zobrali, svadbu sme mali v decembri 1965, bol  pekný slnečný deň a moja  manželka mala krásne svadobné šaty.

Ako ste sa zoznámili? Bola to láska na prvý pohľad?

Mária: Zoznámili sme sa na škole, kde som učila. Manžel prišiel ako futbalista do Nitry na prax na našu školu.

Dušan: Áno, na jar v roku 1965 som mal vybavenú prax na ZŠ Tulipánova aj na učilišti. Keďže na škole bola Marika jediná slobodná žena, teda okrem šéfky kuchyne… (smiech)

Mária: Ale ja som mala motorku ! (smiech)

Dušan: …tak sme sa postupne dávali dohromady, prišla Veľká noc, potom leto, pionierske tábory. Ja som frajerku nemal, bolo to normálne stretnutie, vyhovovali sme si. Moja žena mala nielen motorku, v škole bola známa tým, že stále jazdila na nejakom aute, menila ich často. Od Trabanta počnúc až po Renault Fuego.  Ja som nemal vodičák, jazdiť ma naučila manželka.

Súhlasíte s príslovím „Vrana k vrane sadá…“ alebo skôr „Protiklady sa priťahujú“?

Mária: My sme úplne opačné typy. Záujmy máme podobné, ale povahovo sme úplne odlišní. Ja som technický typ, môj muž je technický antitalent. Tak sa vzájomne dopĺňame.  

Kde ste mali prvé rande?

Mária: „Prvé rande bolo v hoteli Zobor, ja som tam hrávala a spievala s rodinnou kapelou. Moji bratranci hrávali aj do druhej v noci, ja som musela byť o polnoci doma. Moji rodičia im nakázali, aby ma vždy jeden z nich odprevadil domov. Keď Dušan prejavil záujem  prisadnúť si k nášmu stolu, bratranec Oto povedal: „V žiadnom prípade ! Ale keďže si jej kolega, dnes ju berieš domov.“  Odvtedy ma zakaždým odprevádzal domov peši, naspäť šiel taxíkom, neskôr na mojom bicykli.

Dušan: Prvý spoločný výlet sme mali v pionierskom tábore v Obyciach, ja som robil športového referenta, Marika bola oddielová vedúca. Na druhom turnuse v Martine sme už sedeli spolu ako pár.  

Ako sa dvorilo v tom čase?

Mária: Veľmi jednoducho. Kvety som od neho videla asi 4x za celý život. Chytil ma okolo pliec, aby každý videl, že patrím k nemu a hotovo, vybavené.

Máte recept na šťastné manželstvo?

Mária: Každý musí mať svoju oblasť záujmu. Ja som si písala básničky, chodila som na huby, plietla košíky, študovala na univerzite tretieho veku… Každý musí mať čas aj pre seba, nielen pre toho druhého. Treba sa vzájomne rešpektovať – ja na futbal nemusím ísť, ale keď on chce, nech si ide – to je v poriadku.  Treba tolerovať jeden druhého. Nemôžeš vyžmýkať človeka a vyžadovať, aby bol stále pri tebe. Bez lásky sa žiť nedá, ale keď prvý ošiaľ pominie, treba si nájsť čas pre seba a nechať voľne dýchať aj toho druhého. 

Dušan: Treba sa prispôsobiť jeden druhému,  nebyť generál,  ale rovnocenný partner. Ak je dobrý vzťah s deťmi a ak to funguje v rodine, tak funguje aj manželstvo.

Ste spolu 57 rokov. Ešte si neleziete na nervy?

Mária: Kamarátka sa ma pýtala – Marika, ty si nikdy nerozmýšľala o rozvode? O rozvode nikdy, ale o vražde každý deň (smiech).

Timea Galová
Foto: Roman Oravec

---