Otvára extrémne dôležité, no aj extrémne citlivé témy. Neváha sa podeliť s nimi s celou krajinou a robí to aj preto, aby ľudia s podobnými problémami vedeli, že ich neprežívajú sami. KATARÍNA BALÁŽIOVÁ, známa pre mnohých ľudí ako moderátorka BECCA, má však zásadu, že k prežitým veciam sa vyjadruje až po tom, čo ich sama v sebe spracuje – inak by jej mohlo zverejnenie uškodiť. Prinášame vám rozhovor s obľúbenou moderátorkou.

Kedy ste si výraznejšie uvedomili, že je potrebné starať sa o psychiku rovnako ako o telo?

– Asi krátko po dvadsiatom roku života, kedy som riešila nejaké veci a uvedomila som si, že mi nie je dobre. Vtedy som sa začala zamýšľať, že takýto stav asi nie je v poriadku a že bez pomoci je to podobné, ako keby som sa snažila rozchodiť zlomenú nohu. Vtedy mi došlo, že fyzické zdravie je rovnako dôležité ako psychické.

Máte zvyky, ktoré vám pomáhajú udržať si vnútornú rovnováhu, robíte vedome niečo, aby ste sa z tohto sveta nezbláznili?

– Dosť často chodím do lesa, buď sama alebo so psíkom, to je môj únik od ľudí. Snažím sa tiež meditovať. Potom je tu tiež terapia. Ale aj ďalšie veci, ktoré ma robia šťastnou – raz za čas mám adrenalínový výpad, napríklad si idem zaskákať z lietadla a podobne. (smiech)

Roky pracujete v rôznych médiách. Ako sa vyrovnávate so stresom? Lebo práca v médiách nie je ľahká a do dôchodku sa určite robiť nedá.

– Snažím sa uvedomiť si, že nemám až takú dôležitú robotu. Nie som kardiochirurg, na ktorého práci doslova závisí niečí život. Neberiem sa tak vážne, to celkom pomáha. Robím robotu, ktorá je síce super, ale stále si hovorím, že nie som taká dôležitá, ako sa mi niekedy snaží moje ego povedať.

Nastalo niekedy vo vašom pracovnom živote obdobie, kedy ste sa stretli s vyhorením alebo kedy bolo nejakým iným spôsobom ohrozené vaše duševné zdravie?

– Ohrozením by som to práve nenazvala, no keď cítim, že niekde už nemôžem byť, či už napríklad v súkromnom vzťahu alebo v pracovnom, tak jednoducho musím odísť. Keď som bola dlhodobo nespokojná, tak som vždy odišla, potom som sa odrazu zo dňa na deň mala lepšie.

Kde je vaše bezpečné miesto, miesto, kde ste sama sebou, kde sa cítite dobre, kde si viete veci zanalyzovať?

– Asi v lese, v prírode. Keď sa potrebujem upokojiť, tak okrem mojej postele sa rada vyberiem aj do lesa.

V dnešnej dobe dosť veľkú rolu zohrávajú sociálne siete. Vy ste na nich veľmi aktívna, čo je výborné, lebo dokážete oslovovať ľudí, vplývať na nich, otvárať tam rôzne témy, napríklad aj tie o duševnom zdraví. Na druhej strane siete majú veľký nedostatok – predstavujú umelý svet, ktorému mnohí veľmi podliehajú. Viete si predstaviť, že by ste v rámci psychohygieny odložili mobil na dva dni a dali si úplný digitálny detox?

– To by bolo skvelé, určite by som to ocenila. A raz za čas to aj naozaj robím, napríklad keď idem niekde sama, iba s mojím psom. Snažím sa vnímať, že siete vytvárajú umelý svet, preto na nich komunikujem vždy tak, aby ľudia videli, že aj ja mám úplne normálny život, snažím sa im pripomínať, že nič nie je jednoduchšie, ako vytvoriť ilúziu dokonalého sveta na Instagrame. Všetci to vieme, ale niekedy si to aj ja musím sama u seba racionalizovať, hlavne keď mám tendenciu podľahnúť dojmu, že všetci majú super život, každý niekam cestuje, všetko im vychádza – to sú chvíle, kedy si musím uvedomiť, že to tak vôbec nemusí byť, len preto, že to niekto takto prezentuje.

Má podľa vás slovenská spoločnosť stále predsudky voči rôznym psychickým ochoreniam, sú u nás stále takou veľkou stigmou?

– Áno. V mojej bubline nie, ale snažím sa vnímať aj veci mimo svojej bubliny. V mojej bubline to nevídam až tak často. Občas si ťukáme na čelo, hovoríme tým druhým, že ‚a ty čo máš za problémy, nevieš sa tešiť zo života – tak si choď zabehať, tak sa pozri, deti v Afrike nemajú to, čo ty‘. Lenže pritom vieme, že napríklad na depresiu naozaj nepomáha behať. Som naozaj rada, že aj o duševných ochoreniach a o spôsoboch liečby sa už začína viac hovoriť, pomaličky sa to destigmatizuje. Veď predsa rovnako, ako si na zlomenú nohu nejdem dať čaj alebo repíkový zábal a idem za niekým, kto sa v zlomeninách vyzná, tak aj v psychickom zdraví sa snažím nájsť niekoho, kto nie je šarlatán.

Aj ja som pri riešení svojich vzťahových problémov s najbližším kamarátom zistil, že on už dva roky chodí na terapiu a ja o tom vôbec neviem. Priznal mi to až pri pretriasaní mojich problémov. Nehovoril to zahanbene, ale hovoril to tak zvláštne potichu.

– To je presne o tom, že ešte stále máme pocit, že nás za to ľudia odsúdia.

Vy ste verejne známy človek. O skúsenostiach s duševným zdravím aj o mnohých tabu témach otvorene rozprávate. Myslíte si, že známi ľudia majú istú zodpovednosť hovoriť o takýchto veciach a tak vzdelávať ľudí, alebo je to niečo tak intímne, že to, že sú známi ľudia ešte neznamená, že musia ísť so svojím súkromným životom na svetlo sveta?

– Zodpovednosť určite nemajú, zodpovednosť má každý sám za seba. Ale je fajn, ak idú príkladom a destigamtizujú tieto témy. Nemyslím si, že by to mala byť povinnosť, každý to má tak, ako sa cíti. Mám pravidlo, že témy, ktoré otváram na sociálnych sieťach, otváram až vtedy, keď ich mám sama u seba spracované. Nemali by sme ľudí tlačiť do toho, aby povedali niečo, na čo nie sú pripravení.

Verejnosti ste sa zdôverili s viacerými vecami, od šikany kvôli hlasu cez potenciálne smrteľné ochorenie, ktoré vám diagnostikovali, až po príhodu s ocinom, ktorý po prebudení z kómy zabudol na značnú časť života a vy ste si to dávali za vinu. Čo z tohto bolo najťažšie vytiahnuť pred širokým publikom?

– Asi to s ocinom, to sa ma najviac dotýkalo. Nehovorievala som o tom bežne a dlho som to nemala spracované, riešila som to aj na terapii, a teda poviem vám, že trvalo, kým sme sa niekam pohli. Som ten typ človeka, ktorý je autentický a zdieľa život tak reálne, ako to je len možné. Nezazlievam však nikomu, ak si takéto citlivé veci necháva pre seba.

O týchto témach sa potom v okruhu vašich fanúšikov veľa hovorilo, ale dalo aj vám niečo to, že ste s takýmito intímnymi vecami vyšli na verejnosť?

– To, že som sa o to podelila, mi dalo pocit, že ak si niekto prechádza náročným obdobím, nie je na to sám. Život nám vie pripraviť veľmi nepekné veci, ktoré nie sú fér. Každá zlá vec má však len nejaké trvanie a vždy je to tak, že nakoniec bude lepšie. Ak to, že som o niektorej situácii hovorila, dalo niekomu nádej, tak ma to potešilo.

Otvorili ste aj tému šikany, tá je naozaj široká, šikanovať sa dá za hocičo. Vo vašom prípade to bol hlas.

– Aj vzhľad…

To naozaj nechápem.

– Bola som veľmi škaredé dieťa. Mojím spolužiakom sa nepáčilo, ako vyzerám, aká som chudá…

Ako sa cíti človek, keď ho kritizujú za niečo, čo nedokáže zmeniť?

– Podľa toho, v akom je štádiu, či to už má v sebe spracované, alebo nie. Ak s tým ešte nie je vyrovnaný, tak sa cíti bezmocne, lebo nevie, čo s tým má spraviť, snaží sa to zmeniť, ale nedá sa to. Človeka potom prejde všetka energia, lebo môže sa aj na hlavu postaviť a niektoré veci jednoducho neovplyvní. Je to ale o tom, ako sa na veci pozeráte vy. Keď som si uvedomila, že môj hlas je super, a to, že sa niekomu nepáči, nie je môj problém, odľahlo mi. Preto všetkým hovorím – žite vždy podľa seba a nesnažte sa splniť nároky či kritériá iných ľudí na vás.

Pred časom ste si prešli aj veľmi nepríjemnou skúsenosťou, keď vám diagnostikovali druhé predrakovinové štádium. Keď človek počuje slovo ‚rakovina‚, automaticky sa mu pred očami vybaví len to najhoršie. Ako ste zvládali strach, keď vám tú diagnózu lekári oznámili a čo vám v tom čase najviac pomohlo?

– No zložila som sa úplne klasicky, ako sa zloží asi každý, to je normálne. Po chvíli utrpenia a po čase, ktorý som si zobrala na nariekanie, ľutovanie a utápanie sa v tomto probléme, som si povedala, že poďme sa racionálne pozrieť na to, čo mi reálne môže pomôcť z tejto situácie von. Pomohol mi lekár a pomohlo mi nasledovať to, čo mi on povedal, takže určite odborná pomoc bola hrala v mojom prípade veľmi dôležitú rolu. Psychika samozrejme vplýva na to, ako sa hojíme a ako sa vyvíjajú iné zdravotné veci, preto som sa snažila nájsť vnútorný pokoj. Povedala som si, že aj táto vec mi prišla do života z nejakého dôvodu a musím sa s tým naučiť pracovať.

Všímate si, že dnes mladí ľudia pristupujú inak k duševnému zdraviu, že o ňom hovoria?

– Myslím, že mladí ľudia nemajú problém hovoriť o svojom psychickom zdraví a majú väčší prehľad o tom, čo do skupiny duševných ochorení spadá, aj o tom, ako sa rôzne ochorenia dajú liečiť. Dosť ma preto zamrzí, keď mladý človek zľahčuje napríklad depresiu, úzkosti alebo ďalšie psychické ochorenia.

Čo bola najdôležitejšia lekcia o psychickej pohode, ktorú ste sa naučili?

– Nebrať sa príliš vážne, to ide so mnou celý život. A to, že musím žiť iba tak, aby som s tým bola spokojná ja – nikto nemusí chápať, čo robím, ani ma nikto nemusí mať rád, nemusí ma každý prijať – toto uvedomenie prispieva k mojej pohode. Za svoj život som zodpovedná ja, a tak ide v prvom rade o to, čo si o sebe myslím ja a možno moje najbližšie okolie. Všetci sme boli vychovávaní v duchu, že ‚čo si len pomyslia ľudia? ‚ – to je niečo, čo sa snažím vedome odstrihávať zo svojho života. Niekedy si chcem aj povedať, že niektoré veci nedokážem spraviť, lebo nevládzem, lebo som si nasadila príliš veľké tempo. Občas niektorá vec nevyjde, ale to ešte neznamená, že sme zlyhali. Takže pre mňa je dôležité aj také láskavé pristupovanie k sebe.

Kedy naposledy ste si povedali, že stačilo, musím myslieť aj na seba a vypnúť, lebo inak to dopadne zle?

– Keď mám takýto pocit, tak si kúpim letenky. Som šťastný človek v tom, že zarábam peniaze a môžem ich míňať takýmto spôsobom, teda na seba. Naposledy sa toto, čo spomínate, udialo pred pár mesiacmi, kedy som odišla potápať sa so žralokmi na Maledivy. Keď cítim, že sa potrebujem vytrhnúť z kolotoča a nájsť opäť sama seba, odletím niekam sama. Snažím sa cestovať, v cudzích krajinách naberiem energiu a prídem na nové myšlienky, zároveň sa mi uprace aj to, čo upratať potrebujem. Výlet niekam riadne ďaleko urobím, keď už mám toho naozaj dosť a keď už mi nestačí ísť iba do lesa.

To, o čom hovoríte, však môže byť vnímané len ako útek a niekto by vám na to mohol povedať, že od problémov sa predsa neuteká, lebo tie vás dobehnú, či je to tu alebo na Maledivách. Veci v hlave vám jednoducho šrotujú ďalej tu aj tam.

– Otázne je, či človek potrebuje ujsť. Ak ujdem, tak sa snažím nepripúšťať si to a nemyslieť na daný problém. Nepríde mi to však ako útek, obyčajne sa predsa týmito cestami snažím zorganizovať si vlastný svet a prísť na iné myšlienky. Je to hľadanie spôsobu, ako vyriešiť problém a ako sa na veci pozerať inak. Na to, aby sme sa na veci dokázali pozerať inak, musíme aj niečo zmeniť – a mne pomáha aj zmena prostredia a to, že sa spoľahnem sama na seba v cudzej krajine.

Ak by ste mali pomenovať piliere dobrého duševného zdravia, na ktorých si zakladáte, ktoré by to boli?

– Dobrý okruh kamarátov, ktorým verím, lebo blízki, ktorými sa obklopujeme, sú to najdôležitejšie v živote. Potom terapia a odborná pomoc, ak je to potrebné. Terapie sú snahou niečo so sebou spraviť a odhodlaním ísť aj za hranicu komfortu, lebo terapia nie je o tom, že porozprávam sa s terapeutom a odľahne mi – je to ťažká práca na sebe, človek niekedy odtiaľ vyjde unavený, ako keby pracoval v bani a nie je mu vôbec príjemne, pretože otvára aj témy, ktoré sa predtým snažil nevidieť celý život. Potom je pre mňa kľúčový aj čas strávený sama so sebou, napríklad v prírode, no nielen to, dôležité je dať si čas na čokoľvek, a možno aj na ničnerobenie. No a nakoniec je to aj pracovná pohoda, lebo ja milujem svoju prácu, vždy sa do práce teším a neviem si predstaviť, že by som robila niečo, čo nemám rada, ale úplne chápem, že pre niekoho je práca to, čo si odškrtne ako splnenú povinnosť a ide ďalej. Pre mňa je práca sebarealizácia a zároveň aj môj koníček.

Zapojili ste sa do kampane k duševnému zdraviu. Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa práve teraz necítia dobre psychicky?

– Že nič netrvá večne, žiadna bolesť. Všetko sa dá prekonať, ale človek k tomu musí pristúpiť tak, že chce, aby tá bolesť skončila, a to si vyžaduje participáciu a prácu na tom – a práve to je to nepríjemné, lebo väčšinou si myslíme, že to nejako zmizne, nejako sa to ‚odstane‘, ale zabúdame na to, že my sa o to musíme pričiniť, aby sa veci vyriešili a to, čo nás trápilo, zmizlo. Na druhej strane, ani tie najlepšie veci netrvajú večne, no život nie je o tom, aby sme boli stále šťastní – to sa ani nedá. Ešte tiež pripomeniem, že vždy existuje pomoc a nikdy nie sme v problémoch sami.

Tomáš Holúbek
foto: Marko Erd

Rozhovor je súčasťou kampane Bezpečné m(i)esto pri príležitosti októbra, ktorý je mesiacom duševného zdravia.