Na ZŠ Benkova nebola v posledných mesiacoch núdza o napätie a turbulentnú atmosféru. Napriek tomu ste sa rozhodli uchádzať o post riaditeľa a konkurz ste vyhrali. Čo vás presvedčilo, že práve sem chcete prísť? A ako si chcete získať dôveru kolegov?

– Situáciu na škole som sledoval ako veľa obyvateľov Nitry cez sociálne siete, osobné rozhovory s kolegami a známymi. Školské témy sa ma dotýkajú celý osobný aj profesijný život a naozaj mi to nebolo ľahostajné. Som dušou aj presvedčením učiteľ. Ten, čo má rád učenie, interakciu so žiakmi, rodičmi aj kolegami a snaží sa neustále rásť v učiteľskom majstrovstve. Ako učiteľ, mentor a lektor som už dosiahol také méty, že som začal mať potrebu posunúť sa inam. Kolegovia, ktorých osobne nepoznám, ma oslovovali cez súkromné správy a žiadali ma, aby som sa prihlásil do výberového konania. To bol spúšťač prvotnej myšlienky: idem do svojho prvého konkurzu, dôsledne sa pripravím a uvidíme, aké úmysly má so mnou TO, čo nás všetkých presahuje. Dôveru kolegov si môžem získať len tým, čím si celý život získavam dôveru ľudí v mojom okolí – priamou komunikáciou , autentickosťou, čestným konaním a reálnym záujmom o školu, žiakov, rodičov a učiteľov.

Do funkcie ste vhupli rovno na začiatku prázdnin. Asi je utópia myslieť si, že aktuálne nemáte veľa na práci. Čím teraz v škole žijete?

– Posledný júnový deň som sa veľmi emotívne rozlúčil s nábrežnými kolegami, s ktorými som prežil spoločných 30 rokov a hneď na druhý deň ráno som vstúpil do novej reality. Zoznámil som sa s učiteľským zborom ZŠ Benkova, atmosféra prvého stretnutia v priestoroch školy sa dala krájať, bolo cítiť veľa očakávaní, zvedavosti, ale aj veľká túžba po upokojení a nastavení nových pravidiel a  komunikačných stratégií v učiteľskom kolektíve. Prvé dni boli hektické. Zoznamovanie sa s agendou, bežnou rutinou riaditeľa školy, technicko-hospodárskymi  pracovníkmi školy. Keďže je v platnosti celý balík školských zákonov, celé leto postupne študujem, mením alebo nanovo vytváram školské dokumenty k novému školskému roku 2026 / 2027, aby bolo všetko nachystané v súlade s platnou legislatívou. Popri tom sa venujem riešeniu akútnych technických, ekonomických a pracovno-právnych záležitostí z predchádzajúceho obdobia, ktoré neznesú odklad.

Ak prídeme na ZŠ Benkova o tri roky, podľa čoho spoznáme, že ste školu posunuli?

– Spravíme všetko preto, aby už o rok bolo cítiť počiatočnú zmenu v komunikačnej kultúre školy, aby všetci žiaci, učitelia, rodičia aj verejnosť začali vnímať školu ako jeden súdržný celok, ktorého rovnocennou a rovnako dôležitou súčasťou sú naozaj všetci účastníci školského trojuholníka (žiaci – učitelia – rodičia). Aby sme z našich odlišností a špecifík spravili miesto zdroja nedorozumení výhodu. V dobe, ktorú dnes žijeme, je budovanie vzťahov základom každej zdravo fungujúcej inštitúcie. Prinášam do školy troch zástupcov, ktorí nemajú žiadne nálepky, predsudky ani kontroverzné vzťahy s nikým z predchádzajúceho obdobia. Sú to vynikajúci učitelia s obrovským potenciálom viesť školu na vysokej odbornej, ľudskej aj kolegiálnej úrovni. O tri, možno o päť rokov už bude zmenu vidno citeľne, žiaci a učitelia budú mať vytvorené podmienky na kvalitné, tvorivé a inovatívne vzdelávanie v podporujúcej pracovnej atmosfére, v čo najväčšej miere využijeme silné stránky našich učiteľov, aby sa venovali najmä svojej expertíze.  Ešte jedna myšlienka musí byť vypovedaná  – je dôležité, aby išli do práce každé ráno s dobrým pocitom.

Pozícia riaditeľa si bude vyžadovať veľa administratívy a manažérskej práce. To logicky znamená, že učenie bude musieť ísť do istej miery do úzadia. Nebude vám to chýbať?

– V čase, kedy odpovedám na tieto otázky, som v práci osemnásty deň a všetka moja činnosť je administratíva a manažérske rozhodnutia. Pri škole s počtom žiakov vyše 1 000 nemám šancu učiť, môj jediný kontakt so žiakmi bude počas prestávok, osobných rozhovorov s cieľom vyriešiť každodenné školské výzvy alebo návšteva hodiny formou hospitácie či mentorského pozorovania. A či mi to bude chýbať? Veľmi. Možno si občas odskočím do triedy odučiť hodinu za kolegu alebo kolegyňu a následne si ju spolu vyhodnotíme metódou obráteného mentoringu s cieľom zlepšovať sa a rásť.

Mnohí výborní učitelia odmietajú odísť do manažmentu, pretože nechcú prísť o kontakt s deťmi. Čo presvedčilo vás, že nastal čas urobiť tento krok?

– Dozrel čas. Posledné roky som učil menej hodín, požiadal som o skrátený úväzok a venoval som sa podpore učiteľov v regióne Nitry, Zlatých Moraviec a v rámci mentorovania a lektorovania pre Komenského inštitút a Inklucentrum aj po celom Slovensku. Táto  časť mojej práce ma výrazne posunula vpred v mäkkých zručnostiach, schopnosti robiť vzdelávania a workshopy šité na mieru školám zážitkovo a najmä prakticky s náložou stratégií, ktoré si kolegovia mohli hneď na druhý deň odskúšať na hodine v škole. Spolupracujem a tvorím vzdelávania s najlepšími a najžiadanejšími lektormi, ktorí na Slovensku v tejto chvíli pôsobia a na ich voľné termíny sa čaká aj niekoľko mesiacov až rokov.

Čo z triedy si chcete preniesť aj do riaditeľskej kancelárie?

– Schopnosť rešpektujúco komunikovať, nastaviť pravidlá a dohody hneď v úvode komunikácie, dôslednosť v dodržiavaní spoločnej dohody, skúsenosť s riešením náročných, často zbytočne konfliktných situácií v školskom prostredí a moju megaschopnosť vytvárať rovné vzťahy. „Dobré jazyky“ o mne vravia, že som mentor terapeut, čo sa snaží prepojiť aj to, čo sa na prvý pohľad zdá neprepojiteľné.

Tvrdíte, že hodina musí mať aj „punc človečiny“. Čo si pod tým máme predstaviť?

– Nie sme stroje, pracujeme s ľuďmi, za každým žiakom je jeden veľmi dôležitý a konkrétny ľudský príbeh. Jedna rodina, širší ľudský kontext, ktorý treba poznať a láskavo, odborne a podporujúco s ním narábať. V tom je majstrovstvo dobrého učiteľa, že dokáže rozpoznať situáciu, emočné rozpoloženie, možné riziká konkrétnej situácie v škole alebo aj mimo nej a vhodne zareagovať. Učiteľstvo je jedna z najdôležitejších pomáhajúcich profesií. Akademickosť sa musí snúbiť so schopnosťou formovať a vychovávať.

Stalo sa vám niekedy, že vás žiak naučil niečo dôležitejšie, než ste naučili vy jeho?

– Často. Možno aj každý deň. Nedávno som vyčítal mojim nábrežným deťom, že nedodržali našu triednu dohodu. Odpoveď jednej žiačky bola viac než výstižná: „Keby ste nám to nevysvetľovali tými svojimi divnými odbornými termínmi, možno by sme aj pochopili, čo od nás chcete.“ V preklade – hovor jednoducho ako Einstein. Rozprávame jedným materinským jazykom, no v skutočnosti máme nielen rozličné generačné svety, ale aj úplne rôzne jazykové modely. Trúfate si povedať, že rozumiete jazyku dnešných násťročných? Ja veru nie. Často sa ich pýtam a často si nechám vysvetliť, „o čom točia“.

Čo je podľa vás dnes najväčší problém – motivácia žiakov do učenia, snaha vštepiť im kritické myslenie, závislosť na digitálnych technológiách či niečo úplne iné?

– Všetko, každý z nás to vníma inak. V prvom rade si deti nesú návyky z domu. Niekto v rodine veľa číta, komunikuje, trávi spolu veľa času a dokáže regulovať použitie technológií s rodičmi. Iného vychováva viac-menej ulica, internet a kamaráti v kyberpriestore, lebo rodičia riešia prácu, hypotéky a nedokážu si nájsť na deti čas. To, čo v škole funguje, je osobný príklad učiteľa, absolútne otvorená debata o všetkých témach, neustále sa formujúca dôvera a autentický vzťah medzi deťmi a učiteľom. V atmosfére dôvery a spolupatričnosti sa učí oveľa ľahšie, lepšie a efektívnejšie. Vždy je to najmä o vzťahu.

Aktuálne máme najrýchlejšiu dostupnosť k informáciám v histórii ľudstva. Dokážeme sa dozvedieť hocičo o hocičom v priebehu pár sekúnd. Napriek tomu mnohí ľudia majú problém rozoznať úplnú hlúposť od overených faktov. Čo sa s tým dá robiť už na úrovni základných škôl?

– Žijeme dobu, kedy si všetko vieme dohľadať v priebehu pár minút. Také kvantum dát, čo má ľudstvo k dispozícii, sa už nedá jednoducho „nabifliť“. Naďalej je veľmi dôležité osvojiť si základy jednotlivých oblastí poznania, no oveľa viac času v škole musíme venovať náročnejším kognitívnym činnostiam – pracovať s informáciami, kriticky ich rozlišovať, triediť, analyzovať, prepájať a využívať na samostatnú tvorivú prácu detí s vlastnými výstupmi. Naši učitelia už dokážu žiakov viesť k tvorivosti, bádaniu a preberaniu zodpovednosti za svoj rast.

Veľa hovoríte o ranných kruhoch, teda koncepte, kedy si deti pred vyučovaním na pár minút sadnú do kruhu a neformálne diskutujú s učiteľom o rôznych témach. Niektorým rodičom to môže znieť ako strata času, prípadne sa boja, čo zo súkromia deti vyzradia. Čo by ste im na to povedali?

– Už niekoľko rokov propagujem po celom Slovensku ranné kruhy (komunity) vedené zmysluplne s jasným výchovným cieľom. Na ZŠ Benkova majú tradíciu, nebude treba kolegov ani rodičov presviedčať o ich význame. Vytvárajú priestor na formovanie triedy, názorov, postojov a schopnosti slušne, diskrétne a argumentačne komunikovať. Čo sa na komunite povie, to na komunite zostane. Možno to „diskrétno“ naše deti naučia aj dospelých. Isto pôjdem nazrieť do tried, aby som videl a zažil  ich atmosféru a spôsob, akým deti ráno nastavujú svoj školský deň.

Dá sa za desať minút ranného kruhu zmeniť atmosféra celej triedy v daný vyučovací deň?

– Je to veľmi individuálne. Sú témy a otázky, ktoré vie trieda vyriešiť za 10 minút. A sú náročné momenty, ktoré sa stanú rannou témou na niekoľko dní alebo týždňov. Skúsený učiteľ-mediátor tieto situácie dokáže vyhodnotiť a vytvoriť deťom priestor na debatu, ktorá tému otvorí, pomenuje, rozmení na drobné a v závere cez reflexiu ponúkne to najlepšie riešenie prijaté väčšinou triedy. 

Ak dieťa príde do školy s problémom z domu, má sa škola tváriť, že sa to učenia netýka?

– Ak má dieťa potrebu zdôveriť sa svojmu učiteľovi a príde s podnetom, je na učiteľovi, či si trúfa ponúknuť pomoc osobne – dôvera dieťaťa v učiteľa zaväzuje. V zásade sme odborníci na výchovu a vzdelávanie. V každom konkrétnom prípade treba zvážiť, či na to ako učiteľ mám. Ak nie, vždy mám možnosť poradiť sa s kolegom, špecialistom z podporného tímu, psychológom alebo priamo s rodičom.

Šikane ste venovali samostatný rozhovor. Kedy by mal zbystriť rodič pozornosť? Dá sa vytvoriť škola, kde sa deti neboja povedať, že sa niečo deje?

– Niekoľko rozhovorov, som aj autorom príručky Stop šikane. Každá škola sa musí rozhodnúť, či bude o šikanovaní len rozprávať a zakomponuje ju do dokumentov školy alebo sa jej bude zmysluplne a každodenne venovať. Naša škola má preventívne dokumenty a programy nastavené veľmi dobre, našou úlohou bude venovať sa prevencii každodenne, musí byť prítomná v každom momente dňa cez komunikačnú kultúru, vlastné osobné vzory, príbehy a rozhovory. O prevencii sa nemá rozprávať, treba ňou žiť.

Dostali ste sa do finále TOP 10 Učiteľskej osobnosti Slovenska, čo vám táto skúsenosť dala?

– Organizátori ocenenia Učiteľskej osobnosti Slovenska ma vyzývali na účasť v nej dlhé roky. Vždy som odmietol, lebo som vedel, čo ocenenie obnáša. Prísny výber komisie, kamery, nakrúcanie v škole, veľa rozhovorov – je to zásah do života triedy, učiteľa, žiakov aj rodičov. Minulý rok som si povedal – dobre, idem do toho. Spúšťačom bola snaha zviditeľniť  dobré príklady školskej praxe vo verejnosti. A vybrali ma do TOP 10. Bola to bláznivá jednoročná jazda 10 učiteľov z celého Slovenska. Úžasní, inšpiratívni, podporujúci. Porota, ktorej súčasťou je okrem iných odborníkov aj hlavná školská inšpektorka, sa dlho venovala výberu prvej desiatky, pri laureátovi sa riadne zapotila. Bola veľká česť byť súčasťou tohto projektu. Všetci finalisti sa stali ALUMNI Komenského inštitútu a majú už celoživotne zabezpečenú podporu a osobný rast. Ja už som bol ALUMNI ako absolvent, mentor a lektor, teraz som neskromne a hrdo 4-násobný už aj ako finalista Učiteľskej osobnosti Slovenska.

Ak by porota prišla inkognito na úplne obyčajný deň do vašej triedy, čo by podľa vás videla?

– Deň nakrúcania bol vopred dohodnutý. S deťmi sme si jasne povedali, že zo seba nebudeme robiť „cvičené opice“ a že ukážeme kúsky našich bežných hodín v jednom celku. Aj to je výsledok rešpektujúceho prístupu, nežiť veci naoko, ale naozaj. Videla by empatiu, rozhovory, dôveru, bežnú prácu na hodine, vyvodenie nového učiva, možno aj krátky testík, jeho vyhodnotenie, reflexiu z hodiny, isto aj smiech, zagánenie, radosť aj obavu. Presne to, čo má bežný deň obsahovať.

V minulosti bola na typickej slovenskej dedine trojica rešpektovaných osobností – starosta, farár a učiteľ. Poznám mnoho učiteľov, takmer všetci majú jedno spoločné: všetci hovoria, že im chýba rešpekt k ich profesii. Keď je problém, ťahajú spravidla za kratší koniec, často na nich tlačia rodičia, samotní žiaci a niekedy ich pred týmito dvoma skupinami nepodrží ani vedenie školy. Čo sa s tým dá robiť?

– V tomto som zrejme mimozemšťan z inej galaxie. Za celý život som zažil jedného jediného nepríjemného rodiča, ktorého rečou boli intrigy a klamstvo. Vyriešil som to otvorenou debatou v riaditeľni a usvedčil ho pravdou podporenou podpísanými dokumentmi. Ak si nastavíte vzťahy, pravidlá a dohody na začiatku školského roka so žiakmi, rodičmi aj kolegami a dokážete ich dodržať, predídete väčšine konfliktov a nedorozumení. Moji rodičia a kolegovia sú mojimi najlepšími spojencami, vždy sme ťahali za jeden povraz a hovorili jednou rečou. Deti veľmi rýchlo zistili, že oni, teda „tí dospelí“ držia spolu. Úplne stačí slušne žiť. Myslieť si, hovoriť a konať jedno.

Ak by ste mali možnosť zmeniť na slovenskom školstve jedinú vec, čo by to bolo?

– Už som to raz povedal: nerobme veci naoko. Deti nás prekuknú. A nemiešajme sa do toho, čomu nerozumieme. Nastavme jednoduchý, jasný, fungujúci systém. Nechajme učiteľov robiť svoju odbornú robotu v škole, nechajme rodičov formovať deti doma a spolupracujme. Ortopédovi nehovoríme, ako má operovať meniskus. Spevákovi nekážeme, v akej tónine má spievať. Zubárovi nedohovárame, aký typ výplne má použiť.  Buďme autentickí, buďme korektní, podporujme sa navzájom.

Čo by ste chceli, aby raz o vás povedali vaši žiaci – nie ako o riaditeľovi, ale ako o človeku?

– Nemusia hovoriť vôbec nič. Šťastný, zrelý človek si nezakladá svoju hodnotu na očakávaniach. Stačí, ak sa pri náhodnom stretnutí pristavia, usmejú, pochvália ako sa im darí – nehanbia sa priznať, že sú moji. Pravidelne mávam stretávky so svojimi bývalými „deťmi“. Sú to tie najkrajšie momenty plné spomienok, smiechu a spoločného bytia.

Tomáš Holúbek
foto: archív Petra Humaya