Pôvodne ste vyštudovali Právnickú fakultu. Čo alebo kto vás priviedol k učiteľskému povolaniu?
Verím, že vzdelávanie je cesta k tomu, aby sme sa na Slovensku mali lepšie. Vždy ma fascinovali nápady, ako by mohlo byť vzdelávanie kvalitnejšie, aby viac odrážalo potreby nás všetkých, aby nám išlo naproti tak, ako to potrebujeme. Po škole som chcela pracovať na ministerstve školstva a meniť vyhlášky. Nechcela som však rozhodovať od stola o potrebách ľudí, ktoré nepoznám. Presadzovať nápady, ktoré sa mi páčia, ale nemajú nič spoločné s realitou. Rozhodla som sa, že chcem ísť do terénu, za katedru. Navnímať potreby žiakov, žiačok, učiteľov, učiteliek, rodičov žiakov, ale aj škôl ako inštitúcií.

Prečo práve Teach (predtým Teach for Slovakia) a prečo práve Nitra?
Teach je dvojročný program, vďaka ktorému som mohla učiť legálne, bez pedagogického vzdelania. Samozrejme, ešte pred tým, som musela splniť veľa podmienok, celkom prísne nastavený výberový proces a mnoho hodín workshopov, tréningov, ktoré ma na učenie mali pripraviť. Teach bola pre mňa jasná voľba aj kvôli hodnotám organizácie, podpore od mentorov, mentoriek a mnoho ďalších odborníkov a odborníčok. Teach je komunita ľudí, ktorých spája téma vzdelávania. Som poctená, že v nej môžem byť.

Čo bolo tým dôvodom, prečo ste išli učiť na školu do Dražoviec?
Často si romantizujem svoj život. Robím veci intuitívne. Dražovce mi prišli magické – pri kostolíku som si hneď predstavila, ako budeme s deťmi po škole chodiť na pikniky a jesť croissanty. Nikdy sme neboli. (úsmev) Škola si ma získala tiež jej veľkosťou. Mám rada malé kolektívy. Keď sú vzťahy blízke a intenzívne. Komunikácia je jednoduchšia a rýchlejšie môžeme naskočiť na spoločnú vlnu.

Ako si spomínate na učiteľské začiatky?
V triede, ktorej som bola triedna, som prvé dni našla sedieť len pár žiakov. Povedala som si, že keď neprišli oni ku mne, prídem ja za nimi. Vybrala som sa k nim domov. Po rozhovore s rodičmi som si uvedomila, že návyky detí súvisia s tým, ako vzdelávanie vnímajú ich rodičia. Škola ich nebavila, a preto ju nepovažovali za dôležitú ani pre svoje deti. Vtedy som pochopila, že ak si chcem vybudovať vzťah s deťmi, musím začať od rodičov.

V čom vnímate najväčší progres svojich žiakov?
Každý z nich je špeciálny, má svoje silné stránky a aj tie, na ktorých spolu ešte pracujeme. Každý z nich má preto svoj osobný progres. V rámci triedy, ktorej som triedna vidím spoločné zlepšenie v návykoch. Majú lepšiu školskú dochádzku, vedia rozoznať emócie, učia sa s nimi pracovať, máme spoločné malé rutiny, ktoré robia už automaticky. Tvorenie návykov je pre mňa jedna z mojich najpodstatnejších úloh. Často je to náročné. Ak chcem trénovať disciplínu žiakov, musí byť tá moja veľmi silná a konzistentná. Vnímam, že ma pozorujú a neskôr napodobňujú. To je tá najväčšia pocta a zároveň zodpovednosť.

Ako a kedy vznikol nápad na krúžok varenia?
Pán riaditeľ mi povedal, že by som mohla viesť nejaký krúžok. V ničom extra nevynikám, nevedela som, aký krúžok by som mohla mať. Spravila som si prieskum. Milujem prieskumy! Ten dopadol jasne. Všetci chceli variť.

V čom vidíte s odstupom času jeho zmysel?
Zhrnula by som to do troch bodov. V prvom rade sa deťom páči, že na krúžku môžu byť v pozícii učiteľky. Vymenia si so mnou rolu a môžu učiť mňa. Zrazu sa zmení ich vystupovanie. Pri varení vedia, o čom hovoria, a môžu sa dostávať do líderskej pozície. Za druhé, na krúžku varenia deti vidia veľmi rýchlo svoje úspechy. Kým napríklad na matematike, kde je učiaci proces, je všetko nalinajkované, nemajú takú slobodu sa prejaviť. Na krúžku varenia zrazu kvitnú. Vidia, že im to ide a nemusia sa ani veľmi snažiť. No a v nesposlednom rade počas varenia veľa debatíme. O rôznych témach. Môžeme si budovať vzťah, viesť rozhovory, hovoriť o kultúre, cibriť ich identitu. Aj to im dodáva sebahodnotu.

Aké boli reakcie detí na začiatku a ako krúžok berú dnes?
Boli nadšené. Ja trochu menej. Museli sme si určiť pravidlá. Umyť ruky, gumičky do vlasov, nože čepelou dole. Prvé krúžky boli o rajčinách vo vlasoch, šľahačke na plafóne a palacinkách za sporákom. Teraz sme už zohratí. Už skoro všetko robia deti samé. Ja som len dozor, poradca a ochutnávač.

Ako a kedy vznikol nápad vydať knihu receptov?
Boli sme na krúžku. Už sme mali navarené. Sedeli sme pri prestretom stole a chystali sa spoločne zjesť, čo sme si navarili. Deti sa bavili o tom, aké super recepty sme vymysleli. Jedna z nich sa zasnívala, že by sme mohli mať raz takú knihu, kuchársku, hrubú, so zlatým nápisom. Ostatní ju prevalcovali, že kto by takú knihu chcel. Hneď ju zrušili. Zabolelo ma to. Tak si neverili, že si o tom ani nedovolili snívať.

Bez rozmyslu som ju v tom podporila a sľúbila, že ju vydáme. Nevedela som, do čoho idem, len som chcela, aby si uverili.

Ako ste knihu tvorili?
Veľmi amatérsky. Použili sme program canva, fotky sme fotili len mobilným telefónom. Každý mesiac sme sa stretávali na mítingoch, dávali si termíny a rozdávali úlohy. Chcela som im priblížiť projektové myslenie. Práve pomocou neho sa nám podarilo vytvoriť knihu, ktorá má svoju cieľovú skupinu, analýzu jej potrieb, samotný cieľ, aj plán aktivít, ktoré nás ku knihe doviedli.

Ako vnímate, že sa knihu podarilo vydať?
Vnímam to ako náučnú, veľmi dôležitú cestu a na jej konci krásny cieľ. Knihu sme tlačili v nitrianskej tlačiarni. S deťmi sme si boli po zásielku 300 kníh. Samé ju naložili do auta. Prví a prvé ju prelistovali. Tá atmosféra z toho dňa, to bolo krásne. Ani nedýchali.

Koľko kusov vyšlo a sú na predaj?
Vydali a predali sme 300 kníh v rámci donio kampane. Ozývajú sa nám záujemcovia a záujemkyne o ďalšie výtlačky. Veľmi si to ceníme. Veríme, že sa nám podarí dotlač.

Aké sú vaše plány do blízkej a vzdialenejšej budúcnosti?
V knihe píšeme o oslave života. Tú teraz žijeme. Neplánujeme ďalej. Užívame si, čo sme “navarili”. Plány prídu neskôr, keď to celé precítime.