Ľudia nemajú problém rozprávať o svojom fyzickom zdraví, stále však majú zábrany hovoriť o svojich duševných problémoch, o traumách, ktoré majú, o veciach, ktoré ich trápia. Vnímate aj vy, že témy súvisiace s duševným zdravím sú u nás stále ešte tabu?

– Žiaľ, to tabu v spoločnosti stále ešte máme. Ľudia majú predsudky hovoriť o svojom duševnom zdraví pred druhými ľuďmi a častokrát aj pred svojimi najbližšími príbuznými. Ostych je spoločensky podmienený. Hovoriť o duševnom zdraví je veľmi dôležité, lebo z epidemiologických výskumov vieme, že okolo 70 – 80 % ľudí, ktorí trpia duševnými poruchami, nevyhľadá odborníka – čiže trápia sa a niekedy to trápenie trvá aj roky, ale napriek tomu nepožiadajú o pomoc. Tak, ako ľudia trpia telesnými poruchami, tak trpia aj psychickými poruchami. Nemajú zábrany vyhľadať odborníka, keď majú telesné ochorenie, rozumejú tomu, že keď si zlomia nohu, tak musia ísť za lekárom a nebudú chodiť dva mesiace so zlomenou nohou, ale keď začnú mať psychické ťažkosti, často zábrany majú a odborníka nevyhľadajú.

Prečo, ako si tento dvojaký prístup vysvetľujete?

– Začína sa to v rodine. Sú rodiny, kde je otvorená komunikácia a rodinní príslušníci nemajú problém zveriť sa rodičom alebo deťom, že majú ťažkosti, ale sú rodiny, kde sa o tom nehovorí, a je to, bohužiaľ, možno aj akási tradícia. Netýka sa to len Slovenska, aj keď u nás je tento problém možno o niečo vypuklejší a súvisí to s hanbou a stigmou, ktoré pochádzajú z minulosti, kedy nebola taká široká paleta možností, ako psychické ťažkosti zvládnuť a vyliečiť. Ľudia niekedy nadobudnú pocit, že v takomto stave budú musieť žiť do konca života, lebo sa s tým nedá nič robiť.

Cítia to tak napriek tomu, že trpia?

– Áno, napriek tomu. Majú skepsu k tomu, či sa ich stav vôbec dá vyliečiť. Lebo v minulosti, a nie je to taká dávna minulosť, povedzme polovica minulého storočia, ľuďom s duševnými poruchami nebolo pomoci. Prvé lieky sa objavili v 50. rokoch minulého storočia a odvtedy nastal obrovský pokrok v medicíne aj v psychiatrii a veľmi sa nám rozšírili možnosti, ako ľuďom s psychickými ochoreniami pomôcť. Samotný človek niekedy možno ani nevie, že ide o duševnú poruchu. No a niekedy aj príbuzní môžu mať pocit hanby, boja sa, aby sa susedia a známi nedozvedeli o tom, že majú člena rodiny, ktorý má psychické problémy.

A ako z toho bludného kruhu von? Lebo potom nastáva trápenie pre všetkých, pre pacienta aj pre jeho blízkych.

– Na to je práve osveta a edukácia, preto treba o duševnom zdraví hovoriť. Dnes máme veľa možností, ako pomôcť, aj farmakoterapeuticky, teda pomocou liekov, aj psychoterapeuticky. Väčšine ľudí, ktorí trpia psychickými ochoreniami, sa dnes dá veľmi dobre pomôcť tak, aby sa vrátili do svojho pôvodného života, či už pracovného alebo rodinného a aby v plnom zdraví fungovali.

Je to aj o nastavení jednotlivcov v rámci rodiny, ktorí by si možno mohli dokázať povedať, že vidím, že môj blízky sa trápi, tak kašľať na to, čo povedia susedia, radšej vyhľadám odborníka, aby mu pomohol?

– Niekedy majú tendenciu dávať človeku rady, čo je kontraproduktívne. Lebo keď človek má duševnú poruchu, ktorú je potrebné riešiť liekmi, neexistuje rada, ktorá by mu pomohla.  „Vzmuž sa!“ „Rob so sebou niečo!“ „Musíš viac chodiť na slnko!“ – Takéto rady nepomáhajú. Dobrá rada je – „Choď sa poradiť s odborníkom“. A ten rozhodne o tom, či je to na liečenie, alebo nie.

Sme teda pri tom, že človek sa rozhodne vyhľadať odborníka. Ako vie, za kým má ísť? V dnešnej dobe máme rôznych terapeutov, koučov mentálneho zdravia, psychológov, psychiatrov, tak u koho začať?

– Tak, ako existuje veľké množstvo telesných chorôb, tak je aj veľa psychických chorôb. Každá má inú váhu, inak sa pristupuje k liečbe a aj sa jej venujú iní odborníci. Rozdelila by som to na dve skupinky, a to sú ľahšie duševné poruchy a veľmi závažné duševné poruchy, ktorým hovoríme psychózy a ktoré musí liečiť lekár v nemocnici, nie ambulantne. Pri ľahších poruchách, ako je ľahšia depresia alebo úzkostné stavy, je veľmi nápomocný psychológ a niekedy sa dobrou psychoterapiou dá vyhnúť tomu, aby človek musel užívať lieky. V každom prípade až odborník môže rozhodnúť o tom, aký závažný stav daného človeka je. V prvom rade by som sa teda obrátila na odborníka, ktorý má medicínske vzdelanie.

Čiže určite nie cez Instagram…

– Keď už hľadám cez internet, čo je tiež dobrá cesta, tak si tam pozriem zoznam psychiatrov, psychológov alebo psychoterapeutov v mojom okolí. Ak napríklad nájdem, že môj vytipovaný odborník je v Slovenskej komore psychológov, mám záruku, že je to kvalifikovaný človek. A ak si už naozaj neviem rady, tak každý človek má predsa svojho praktického lekára, ktorý mu vie odporučiť, na koho sa obrátiť. Praktický lekár hrá významnú úlohu v rámci duševného zdravia napríklad aj v tom, že dnes už aj on má kompetenciu a možnosť predpisovať niektoré psychiatrické lieky, čiže aj on dokáže zvládnuť začiatočný stav, pokým sa dotyčný človek dostane k špecialistovi. Druhá významná vec je, že často sa na praktického lekára obrátia ľudia, ktorí už pociťujú nejaké telesné príznaky, ktoré sú však prejavom duševného ochorenia.

Nie je už neskoro, ak niekto príde za lekárom v čase, kedy sa už prejavujú dokonca aj telesné príznaky psychickej poruchy?

– Nie. Jedna z najčastejších porúch, s ktorými ľudia vyhľadávajú odborníkov, je úzkosť. Úzkosť je zaujímavá v tom, že pri nej človek zároveň cíti aj telesné príznaky, podobne, ako pri strachu, teda napríklad sa mu rozbúši srdce, začne sa mu ťažko dýchať, zviera mu žalúdok, roztrasie sa. Čiže na tele sa prejaví jeho psychický stav, a preto niektorí ľudia idú najskôr k praktickému lekárovi, alebo, ak sú tie príznaky veľmi intenzívne, tak si dokonca volajú sanitku alebo idú na pohotovosť, lebo im tak búši srdce alebo sa im tak zle dýcha, až majú pocit, že majú infarkt. A práve až po prvom vyšetrení sa ukáže, že ich telo je v poriadku, no je to reakcia na ich psychický stav a je potrebné ich nasmerovať na psychologickú alebo psychiatrickú pomoc.

Napriek fyzickým príznakom si človek nemusí uvedomovať, že má problém. Vie v tomto pomôcť rodina, blízki, dokážu nejako rozoznať, že sa deje čosi zlé, čosi, čo si vyžaduje návštevu odborníka?

– Ľudia si to niekedy nespoja, nevedia, že to, že im búši srdce, súvisí s ich psychickým stavom alebo so stresom, ktorému boli v poslednom čase vystavení. A práve v tomto môžu byť príbuzní nápomocní – majú väčší nadhľad a dokážu tú súvislosť uvidieť. Pokiaľ ide o vážne duševné poruchy, tak pri nich si človek vôbec neuvedomuje, že je vážne chorý, pretože žije vo svete svojich halucinácií a bludov, ktorým verí, akoby to bola realita. Tu sú príbuzní kľúčoví, pretože si všimnú, že človek sa chová úplne inak ako doteraz, rozpráva veci, ktoré nemajú s realitou nič spoločné. Vtedy je úlohou blízkych zavolať sanitku, alebo presvedčiť svojho blízkeho, aby išiel na vyšetrenie k ambulantnému psychiatrovi.

Aké sú najčastejšie situácie, kedy dochádza k takýmto stavom? Sú pri tom nevyhnutné spúšťače, ktoré odštartujú zmeny v správaní?

– Pri niektorých ochoreniach nie je potrebné, aby bol prítomný spúšťač. Skôr sa dá povedať, že sú určité obdobia v živote, keď sa s vážnymi duševnými chorobami stretávame častejšie. Napríklad známy pojem je schizofrénia, ktorá začína u ľudí najčastejšie medzi 20. a 30. rokom života. Ženy majú zase často problémy s duševným zdravím v období hormonálnych zmien, čiže napríklad po pôrode dieťaťa alebo v období klimaktéria, keď sa dejú v ich živote vážne telesné zmeny a tie môžu mať dopad na ich psychické zdravie. Pokiaľ hovoríme o poruchách vyvolaných silným, jednorazovým stresovým zážitkom, tam je to obvykle tak, že človek prežije nejakú traumu a zareaguje na ňu psychickými ťažkosťami. Oveľa častejšie sa však stretávame s tým, že ľudia žijú pod permanentným stresom, ktorý sa v ich živote kumuluje, až to vyústi do psychického ochorenia.

Táto doba tomu asi veľmi nepridáva, stres dnes prežíva každý a všade.

– Súčasná doba je veľmi náročná, a to nehovoria len psychiatri, ale aj sociológovia, pretože žijeme dobu, ktorá je veľmi dynamická a rýchlo sa mení. Neustále prichádzajú do nášho života nové technológie a vývoj je tak obrovský, že naše staré ľudské telo nie je schopné sa  rýchlo adaptovať na zmeny. Stresová záťaž sa za posledných sto rokov veľmi zvýšila.

Súvisia problémy aj s našou komunikáciou? Na jednej strane dnes vieme veľmi rýchlo komunikovať práve vďaka technológiám, veď nemáme problém komunikovať denne napríklad s rodinou v zahraničí, no na druhej strane prestávame mať schopnosť komunikovať medzi sebou, vyzerá to tak, akoby sa vytratila osobná interakcia.

– Pre psychiku je veľmi dôležitá osobná, bezprostredná komunikácia – objatie, podanie rúk. A to je niečo úplne iné ako komunikovanie na diaľku alebo vypisovanie na sociálnych sieťach. Tam tiež máme pocit, že s niekým komunikujeme, ale úplne odbúravame mimiku, gestikuláciu a bezprostredné stretnutie sa s iným človekom. Zároveň je veľkým rizikom to, že na sociálnych sieťach sa uzatvárame do bublín s ľuďmi, ktorí majú podobné názory.

Aké to môže mať dôsledky?

– V našich bublinách si posilňujeme presvedčenia, ktoré môžu byť nepravdivé. Veľa sa hovorí o konšpiráciách, hoaxoch. Keď vidíme, že na sociálnych sieťach nám toľko ľudí ‚potvrdzuje‘ naše názory, neuvedomíme si, že na svete je osem miliárd ľudí a to, že sa nájde 80 ľudí, ktorí nám potvrdia náš názor, ešte neznamená, že je pravdivý. Dochádza potom k skreslenému vnímaniu reality a selektívnemu vyberaniu si len tých informácií, ktoré pasujú k našim názorom. Často sa stretávame s tým, že ľudia prepadnú až bludnému presvedčeniu.

To môže mať aj veľké celospoločenské dôsledky. Spoločnosť sa potom môže radikalizovať asi aj preto, že niektorí sa tak vyhrania so svojimi názormi, že nie sú schopní počúvať a reagovať konštruktívne na názor, ktorý sa trochu vymyká z ich bubliny.

– Áno, o tom sa teraz veľa hovorí a tiež sa hovorí o tom, že pri narábaní nielen so sociálnymi sieťami, ale aj so všetkými technologickými zariadeniami, je potrebné sa naučiť hygienicky fungovať. To znamená dávať si vymedzený čas, kedy sa tomu venujem a dávať si čas, kedy od toho relaxujem. Lebo, priznajme si to aj my dvaja, žijeme tak, že mobil máme stále pri sebe a každú chvíľu kontrolujeme, čo sa deje. Riešenie je dávať si čas na odpojenie, napríklad cez víkend.

V dnešnej dobe je však problém mobil úplne odložiť. Sú to smartfóny, v ktorých máte platobné karty, aplikácie na autobus, na taxík, kalendár. Asi teda hovoríte hlavne o odpojení sa od sociálnych sietí.

– Sú ľudia, ktorí na sociálnych sieťach nie sú a žijú, dokonca veľmi kvalitné životy. Vždy v histórii ľudstva boli kľúčové momenty, napríklad keď Gutenberg vynašiel kníhtlač, veľa sa zmenilo a ľudia sa na to museli adaptovať, ale trvalo to desiatky rokov. Teraz zmeny podstupujeme každých pár rokov, je teda potrebné mať od toho určitý odstup. Zdôraznila by som hlavne dôležitosť regulácie sociálnych sietí u detí, rodičia by im mali obmedzovať prístup k sieťam a dbať na to, aby deti mali pravidelný detox, odpojenie od internetu. Psychológovia napríklad neodporúčajú, aby deti do troch rokov používali tablety a hrali sa s nimi, je to dôležité pre rozvoj mozgu.

Nevstupuje do toho naša pohodlnosť? Lebo predstavme si situáciu, že je upršaný víkend, s deťmi sa nikde nedá ísť, rodič potrebujete variť, robiť aj iné veci, tak je predsa jednoduchšie dať deťom tablet, nech sa hrajú, veď sú aspoň ticho.

– Áno, ale čas a pozornosť venovaná dieťaťu je investícia, ktorá sa vám vráti.

Zlomovým bodom v spoločnosti bola pandémia. Zanechala nejaké stopy v spoločnosti po psychickej stránke?

– Bezprostredne v období, keď pandémia prebiehala, väčšie stopy na psychike zanechávala situácia ako taká, keď sa naše životy zmenili zo dňa na deň, hlavne keď nastali zmeny v školách a na pracoviskách, keď deti ostali doma a vypadli z interakcie so spolužiakmi. Teraz sa skúmajú pocovidové zmeny psychiky, ktoré môžu pretrvávať až mesiace a vyžadujú si liečbu. Zaznamenal sa zvýšený výskyt psychických chorôb zo spektra úzkostí a depresií. U ľudí, ktorí už predtým boli liečení, sa ich ochorenie objavilo znovu, ale aj ľudia, ktorí dovtedy  neboli psychiatricky liečení, mali po prekonaní Covidu psychické problémy.

V minulosti pandémie už boli, nie je to žiadna novinka. Našu súčasnú spoločnosť zasiahla práve covidová, ktorá paralyzovala a dočasne uzavrela celý svet. Ak by nastala podobná situácia, malo by sa spraviť niečo inak s ohľadom na to, aby sme ochránili spoločnosť pred možným nárastom následných psychiatrických ochorení?

– Na to sa ťažko odpovedá, pretože nevieme, aká pandémia najbližšie príde, aké príznaky bude mať a ako sa pred ňou bude potrebné chrániť. Opatrenia na začiatku poslednej pandémie vyplývali z toho, že sme nemali účinnú očkovaciu látku. Rôzne obmedzenia boli teda jedinou možnosťou, ako brániť šíreniu ochorenia. Po tom, čo prišli prvé vakcíny, dalo sa viac vsadiť na vakcináciu, a o to menej mohlo byť obmedzujúcich opatrení. Sústredila by som sa preto na zvyšovanie osvety a edukácie o očkovacích látkach.

Spomínali ste stres, ktorý je nešvárom súčasnej spoločnosti. Ako ho zvládať, ako s ním bojovať?

– Veľkou témou dneška je rovnováha medzi pracovným a osobným životom. Je potrebné nájsť rovnováhu, aby človek mal vo svojej práci uplatnenie a realizáciu, ktorú potrebuje, ale aby sa od toho vedel odstrihnúť vo svojom voľnom čase. Na to je veľmi potrebná spánková hygiena, teda mať kvalitný a dostatočný spánok a určite by som dala dôraz aj na pohybovú aktivitu. Telesný pohyb je veľmi dôležitý aj pre duševné zdravie. Nedá sa oddeliť hlava a telo, keď trpí telo, nemôže byť ani psychika v poriadku a naopak. Veľmi dôležitý je pohyb na slnku, nestačí ísť len do telocvične a tam sa zavrieť. Sú napríklad výskumy o tom, že ľahšie depresie sa dajú zvládnuť aj pohybovou aktivitou. Pohyb je najlepší na odbúravanie stresu.

Ako by ste reagovali, ak by vám nejaký top manažér povedal, že na to nemá čas, že je do večera v práci, keď príde domov, je úplne hotový a je rád, že si nájde chvíľku na rodinu.

– Mal by si odpovedať na otázku, či tá firma existovala aj pred tým, ako tam nastúpil a či bude existovať aj po tom, čo odtiaľ odíde. (smiech)

Mnohí stres riešia alkoholom. Asi ani nie je potrebné zdôrazniť, že to nie je ktovieaké riešenie.

– Alkoholizmus je tradičný slovenský problém, o ktorom sa málo hovorí. Ak sa v rodine vyskytne, je tiež tendencia radšej ho zatajovať či bagatelizovať, ako poslať príbuzného k odborníkovi. V minulosti existoval rozdiel medzi ženami a mužmi, ženy oveľa menej siahali po alkohole. Dnes je pomer medzi závislými mužmi a ženami takmer vyrovnaný. Spoločenská stigma spojená s alkoholom je pre ženy väčšia, aj preto typicky pijú samé, tajne a často sa im dlho darí problémy s alkoholom kamuflovať aj pred najbližšími. Liečbu žiaľ podstúpi iba zlomok tých, ktorí by ju potrebovali. Do nemocnice prídu až keď sa vo svojom živote prepadnú na povestné dno, keď ich prepustia z práce, rozpadne sa im rodina alebo už majú závažné telesné komplikácie spôsobené alkoholom. Rovnako ako pri iných ochoreniach aj pri alkoholizme platí, že čím skôr začne človek zdravotný problém riešiť, tým lepšie výsledky môže očakávať.

Rozhovor je súčasťou kampane Bezpečné m(i)esto pri príležitosti októbra, ktorý je mesiacom duševného zdravia.

Tomáš Holúbek
foto: Tomáš Holúbek